Integrácia do európskych a transatlantických štruktúr bola hlavným pilierom zabezpečenia vonkajšej bezpečnosti Slovenska. Pre nás ako malú krajinu bolo členstvo v kluboch najsilnejších demokraticky orientovaných krajín lákavé. Vnem zvýšenej bezpečnosti dopomohol k zvyšovaniu ratingu a následnému prílivu zahraničných investícií. Motívom bol aj tlak na zabezpečenie vyššej transparentnosti politickej moci vrátane transparentnosti v obrannom plánovaní a vojenskom rozpočte. Aktívna spolupráca v rámci NATO znamenala pre armádu SR nové skúsenosti a možnosti špecializácie, od ktorých sme si sľubovali ďalšie ekonomické úspory. Ministerstvo zahraničných vecí ako jednu z hlavných výhod členstva uvádza: „Keďže sa už Slovensko nemusí pri zaistení svojej bezpečnosti spoliehať samo na seba, mohlo si dovoliť znížiť početný stav svojich ozbrojených síl a odbremeniť tak ekonomiku.“[1]

Psychologický pocit bezpečia skutočne znamenal pokles úsilia o budovanie vlastných obranných štruktúr, resp. investícií do armády, a to aj napriek záväzkom prezbrojovania na štandardy NATO, ku ktorým sme sa zaviazali. Dlhodobo pokračoval trend opotrebovania a zastarávania výzbroje spojený s dramatickým poklesom počtov techniky[2] a vojakov (Graf 1) v súlade s víziou malej profesionálnej armády.

Nedostatok zdrojov na obranu bol hlavným dôvodom, prečo sa nepodarilo naplniť transformačné ciele armády „vybudovať relatívne malé, dobre vyzbrojené a kvalitne vycvičené ozbrojené sily, schopné plniť svoje úlohy v súčasnosti i v budúcnosti“. Biela kniha o obrane Slovenskej republiky, schválená vládou SR v roku 2013, konštatuje nenaplnenie kvalitatívnych parametrov cieľa transformácie v týchto kľúčových oblastiach:

• v oblasti vojenského personálu – napriek podstatnému zníženiu počtov OS SR až na jednu tretinu a zavedeniu profesionalizácie sa zastavil kariérny rast vojakov, prehlbuje sa starnutie vojenského personálu, je znížená naplnenosť jednotiek, to všetko s dopadom na úroveň výcviku, odbornú pripravenosť, rozsah a kvalitu plnených úloh;

• v oblasti výzbroje a techniky OS SR – sa nezrealizoval ani jeden väčší projekt na obmenu hlavných druhov výzbroje a techniky, v dôsledku čoho je viac ako 70 % pozemnej výzbroje a techniky po skončení životnosti, v posledných rokoch sa modernizácia v podstate zastavila;

• v oblasti vojenských spôsobilostí – postupne dochádzalo k strate spôsobilostí, u niektorých dokonca k nezvratnej, neplnia sa stanovené ciele ich rozvoja, ozbrojené sily tak majú len obmedzené spektrum spôsobilostí, a to v limitovanej kvalite, úroveň ich interoperability podľa noriem NATO dosahuje v priemere 54%, čo podstatne limituje ich schopnosť spoločného pôsobenia v operáciách[3].

K téme minimálnych investícií na obranu je potrebné zdôrazniť, že z výdavkov na obranu tvoria len 11-12%. V súvislosti s profesionalizáciou armády je prevažná väčšinu výdavkov venovaná na pokrytie personálnych nákladov (Graf 2).

Na základe spomínaných faktov možno vyvodiť skutočnosť, že integrácia Slovenska do transatlantických štruktúr podporila a prehĺbila závislosť na iných krajinách v otázkach vonkajšej bezpečnosti. Tento jav je možné sledovať nielen u nás, ale aj v ostatných členských štátoch EÚ, ktoré sú zároveň členmi aliancie. Na konferencii „Pražský európsky summit 2015“ zameranej na bezpečnosť niekoľkokrát odznelo, že žiadna armáda v EÚ nie je schopná čeliť súčasným hrozbám bez prítomnosti armády USA.

Kolektívna bezpečnosť nemôže dobre fungovať, ak jej členovia nie sú schopní brániť vlastné územia. Z toho dôvodu je základnou podmienkou členských krajín NATO, aby udržiavali a rozvíjali aj vlastné samostatné kapacity na odvrátenie ozbrojeného konfliktu na svojich územiach (článok 3 Severoatlantickej zmluvy). Spomínaná podmienka má vyššiu váhu ako článok 5, v ktorom sa v rámci kolektívnej obrany jednotliví členovia zaväzujú na pomoc napadnutej krajiny poskytnúť len také opatrenia, „aké uznajú za vhodné“.

Nemožno sa vždy spoliehať na pomoc USA. Táto veľmoc neinvestuje zvýšené prostriedky do svojej armády, aby pokryla nedostatky spojencov, ktorí dlhodobo odmietajú požiadavku investovať do vlastnej obrany aspoň 2% z HDP. V relatívne mierových časoch, aké naša krajina zažíva dnes, môže byť členstvo vo vojenskej aliancii silným psychologickým prvkom na odradenie útoku zo strany cudzích krajín. Spoliehať sa na to sa dá snáď aj v prípade menších hrozieb, pri ktorých výhody zachovania dôvery v súdržnosť a akcieschopnosť celku prevažujú nad nákladmi zatiahnutia do ozbrojeného konfliktu. V prípade kríz väčšieho rozsahu je však súdržnosť aliancií spochybniteľná, ako sme to mohli zažiť napríklad počas druhej svetovej vojny. Špecializácia armád sa v tomto prípade môže stať osudnou. Už len v súčasnej utečeneckej kríze sme mohli sledovať, ako jednotlivé krajiny preferujú vlastné záujmy nad záujmami celku.

Cieľom tohto príspevku je poskytnúť východisko pre efektívne riešenie bezpečnosti malej krajiny, akou je Slovensko. V nasledujúcich riadkoch sa budeme zaoberať princípmi zlepšenia efektívnosti v existujúcich inštitúciách kolektívnej bezpečnosti, ako aj vo vlastných obranno-bezpečnostných štruktúrach z pohľadu našej vlády a jej reálnych možností.

Kolektívna bezpečnosť a úloha malých krajín v 21. storočí

V novodobej histórii možno sledovať dva navzájom sa prelínajúce trendy: 1) úsilie o dosiahnutie a udržiavanie globálnej stability prostredníctvom budovania inštitúcií kolektívnej bezpečnosti;
2) zlyhávanie týchto inštitúcií v dôsledku snáh o presadzovanie individuálnych záujmov alebo chybných rozhodnutí.

Pre obmedzenú vojenskú silu a vyššiu závislosť na iných krajinách je globálna bezpečnosť životne dôležitá predovšetkým pre malé krajiny. Mnohé z nich vstupujú do zväzkov so silnými partnermi s očakávaním ochrany v časoch najvyššej núdze. Druhá svetová vojna a iné konflikty nám však zreteľne ukazujú, že vo vážnych situáciách to tak nie je. Záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv akoby v týchto prípadoch neexistovali, každý štát hľadí uplatňovať predovšetkým vlastné záujmy.

Rovnako zlyháva aj systém kolektívnej bezpečnosti OSN. Aj jeho funkčnosť je závislá od silných „hráčov“ – členov Bezpečnostnej rady. Pokiaľ ide o ohrozenie ich vlastných záujmov, sú prípady, keď rezolúcie OSN nerešpektujú, čo sa potom stáva vzorom pre ďalšie podobné prípady. V tom spočíva kameň úrazu všetkých doterajších snáh o kolektívnu bezpečnosť.

Našťastie existuje východisko aj pre malé krajiny. Na zabezpečenie globálnej stability a tým aj vlastnej bezpečnosti by mohli použiť silnú zbraň: hľadanie a presadzovanie všeobecne akceptovateľných hodnôt a princípov, ktorých rešpektovanie samotné by malo za následok prevenciu nových a hasenie existujúcich konfliktov. Nejde pritom o nič neznáme. Formálne sa o ne opiera OSN, dokonca aj NATO a iné vojenské pakty.

Moc spomínaných hodnôt spočíva v tom, že sú zakódované hlboko vo svedomí každého jednotlivca. Ktokoľvek ich chce porušovať, musí vynakladať enormné prostriedky na propagandu, aby si tým získal politickú podporu. Preto si každá propaganda – počnúc od čias Goebbelsovho Ministerstva propagandy až po súčasnosť – kládla za cieľ prekryť alebo pomýliť svedomie jednotlivcov vytvorením obrazu nepriateľa, proti ktorému je potrebné tvrdo zasahovať, aby sa predišlo „väčšiemu zlu“. Podľa toho možno propagandu bezpečne spoznať. Vždy poukazuje na konkrétnych a neustále rovnakých vinníkov i napriek tomu, že objektívnu vinu je veľmi ťažké dokázať. Namiesto pestovania potrebnej schopnosti rozlišovania podporuje u jednotlivcov polarizáciu, slepú agresivitu a nenávisť.

Na princípoch sa dá ľahko zhodnúť, pokiaľ v sebe majú zakotvené trvalé hodnoty pre spoločnosť. Na ich šírenie nie sú potrebné veľké zdroje. O čo menej môžu malé krajiny ovplyvňovať vývoj vo svete prostredníctvom armád, o to väčší tlak môžu vyvinúť prostredníctvom oficiálnych vládnych postojov.

Princípy, ktorých rešpektovanie musí viesť k zvyšovaniu globálnej bezpečnosti a je možné v nich dospieť ku všeobecnej zhode, sú nasledovné:

1. Princíp rešpektovania práva národov na sebaurčenie (bol zakotvený aj v obrannej doktríne SR platnej pred vstupom do NATO)[4]. Znamená zdržať sa vojenského nátlaku voči vládam iných krajín, ale aj odhodlanie brániť vlastné územie pred vonkajšou agresiou.

2. Každú snahu o oslabovanie alebo zvrhnutie legitímnych vlád v zahraničí je nutné považovať za zločin na obyvateľstve tejto krajiny, pretože riziko destabilizácie má ďalekosiahle dôsledky.

3. Vojenské zásahy sú oprávnené len v prípade porušenia predchádzajúceho bodu – na odvrátenie vojenskej agresie zvonku, resp. zahnanie cudzích vojsk späť, ak o to požiada legitímna vláda. Štáty sa však nesmú zamiešavať do cudzích občianskych vojen, pretože to v danom národe môže vyvolať len ďalšiu eskaláciu konfliktu a predĺženie utrpenia. Každý národ má dostatočné schopnosti vytvoriť si poriadok na vlastnom území, ak sa do toho nevmiešava cudzia veľmoc.

4. Keď sa niekde konflikt rozhorí, na jeho uhasenie je potrebné takúto krajinu izolovať, aby do nej nemohli prúdiť vojaci alebo nové zbrane. Výnimkou je poskytovanie humanitárnej pomoci.

5. Právo na život. Žiadny človek nemá právo brať život inému človeku. Výnimkou je nutná obrana na ochranu svojho života alebo života iných, pretože tým sa právo na život chráni. Hoci mnohé zo súčasných bojových techník považovaných dnes za oprávnené nebudú vyhovovať tomuto bodu, jeho rešpektovanie by malo netušené dôsledky na prevenciu a ukončenie krvavých konfliktov po celom svete.

6. Každý štát, ktorý chce presadzovať a chrániť vyššie uvedené princípy, musí budovať vlastné schopnosti obrany. Stane sa silnejším, viac rešpektovaným, bude tak môcť lepšie pomáhať aj iným.

Uvedené princípy sú kľúčové aj pre úspešnosť akejkoľvek organizácie kolektívnej bezpečnosti. Sama ich nesmie porušovať a nemala by to tolerovať u žiadneho zo svojich členov. Oslabilo by to jej dôveryhodnosť a bezpečnosť všetkých členov. Kto by sa nechcel vzdať konania narušujúceho bezpečnosť, mal by byť s okamžitou platnosťou vylúčený.

Ak nie je možné docieliť zmenu v existujúcej organizácii kolektívnej bezpečnosti, je lepšie hľadať alternatívne riešenia. Okrem aktívnej neutrality alebo jej obmien (čo nie je nič iné, len prihlásenie sa k vyššie definovaným hodnotám) môžu krajiny, ktoré chcú rešpektovať vyššie zmienené body, zmluvne zabezpečiť ochranu medzi sebou navzájom, na úplne nových princípoch ako doteraz.

Budovanie vlastnej efektívnej schopnosti obrany

Informačné technológie a dostupnosť zbraní s vysokou ničivou silou a presnosťou zmenili súčasný charakter vedenia vojen v porovnaní s minulosťou. Ľahkým terčom sa stali tanky, obrnené vozidlá, vrtuľníky, kasárne a ďalšia infraštruktúra – teda klasické prvky konvenčnej armády, ktorá sa tým stáva zraniteľnou. Enormne sa zvýšili náklady na ich ochranu – pre malé krajiny až do neúnosnej miery.

Oveľa efektívnejšie pre nich je budovať obranné štruktúry s decentralizovaným systémom zapájania obyvateľstva. Vysoká presnosť dnešných zbraní nie je vzhľadom na ich náklady účinná voči takýmto cieľom. Dôkazom je skutočnosť, že i najväčšie mocnosti sveta často odmietajú vstup pozemných jednotiek do vojnových zón s rizikom mestských bojov. Obzvlášť v malých krajinách bez strategického významu tým nebudú riskovať životy svojich občanov. Na týchto faktoch by mala byť založená aj obrana Slovenska.

Zmieňované obranné štruktúry už existujú v mnohých krajinách sveta. Sú založené na rôznych schémach zapájania domáceho obyvateľstva na obranu ich vlastných teritórií. Za najviac decentralizovaný a zároveň masový systém možno považovať domobranu Švajčiarska, kde po absolvovaní povinného výcviku je každý muž povinný priniesť si do svojho domova zbraň. Vo švajčiarskych domácnostiach je tak okrem staršej výzbroje v súčasnosti viac ako 500 000 najmodernejších plne funkčných útočných pušiek domácej výroby SIG 550. Sú navrhnuté tak, aby zničili všetko, čo sa nachádza 400 metrov v trajektórii ich striel. Už len to by malo byť zárukou obranyschopnosti obyvateľstva.

Odporcovia švajčiarskeho systému by mohli namietať, že je s tým spojené riziko zvýšenej kriminality. Opak je pravdou. V ukazovateli vrážd patrí Švajčiarsko dlhodobo medzi najbezpečnejšie krajiny sveta (Graf 3). Za zmienku stojí aj každoročne organizované strelecké podujatie „Tiro federale in campagna“ slúžiace okrem iného aj ako nástroj nácviku rýchlej mobilizácie. Zúčastňuje sa na ňom takmer 200 000 mužov.

V Európe sú bezpečnejšími krajinami ako Švajčiarsko (okrem špecifického Islandu) už len Rakúsko, Švédsko a Nórsko (Graf 3). Systém domobrany popri klasických armádach existuje v každej z nich. V Nórsku a Švédsku sú jednotky domobrany („Domáca garda“) tvorené miestnymi obyvateľmi v každej obci. Okrem iného pôsobia aj ako jednotky rýchlej reakcie na akékoľvek krízové situácie. Nórsky model svojho času natoľko inšpiroval slovenských politikov, že v rokoch 1995-1998 začali budovať podobný systém aj u nás. Žiaľ, po zmene garnitúry došlo k jeho zastaveniu. Postupne upadol do zabudnutia.

V Rakúsku sú pre prípad mobilizácie pravidelne cvičení členovia dvoch nezávislých štruktúr domobrany: „teritoriálne viazaná obrana“ („Raumgebundene Landwehr“) aj podporná „mobilná obrana“ („Mobile Landwehr“) schopná rýchleho nasadenia na zvýšenú ochranu hraníc.

V USA funguje systém domobrany pod názvom „Národné gardy“. Je založený na pravidelnom výcviku miestnych dobrovoľníkov výmenou za špeciálne výhody. Práve oni tvoria dôležitý prvok domácej obrany, pretože ich profesionálna armáda sa špecializuje na operácie v zahraničí. Je až tragikomické, ako sa ju snažíme napodobňovať, pričom úplne zabúdame na adekvátne budovanie teritoriálnych obranných štruktúr.

Často používaným argumentom proti zavedeniu účinných samostatných kapacít na obranu vlastného územia je aj finančná náročnosť. Objavujú sa napríklad tvrdenia, že neutrálne krajiny (ktoré sú povinné budovať schopnosti samostatnej obrany) musia na obranu vynakladať väčší podiel HDP ako väčšina krajín NATO. Zvykne sa poukazovať na Švajčiarsko, ktorého schopnosti v tejto oblasti sú nespochybniteľné. Podľa štatistických údajov je však situácia opačná. Rakúsko a Švajčiarsko investujú do svojej armády dlhodobo menej než prevažná väčšina krajín NATO. O nižšej miere nákladovosti môžeme hovoriť už len v mestskom štáte Luxembursku a na Islande, ktorý armádu vôbec nemá (Graf 4).

Uvádzané informácie majú slúžiť na dokumentovanie skutočnosti, že aj efektívnu domobranu je možné vybudovať tak, aby nedochádzalo k jej zneužívaniu. Dokonca už dnes existuje viacero vypracovaných návrhov, ako by mala vyzerať, aby sa nemuselo začínať od začiatku, keď sa objaví politická vôľa. Mechanizmy eliminujúce možnosti zneužitia v nich tvoria dôležitý prvok. Jedným z príkladov je aj Projekt bezpečnosti, neutrality a rozvoja Slovenska uvažujúci s posilnením obranyschopnosti Slovenska na teritoriálnej báze. Je navrhnutý tak, aby priniesol pozitívne efekty na regionálny rozvoj a výkonnosť domáceho hospodárstva.

Pretože nie je teraz priestor podrobne sa zaoberať konkrétnym návrhom, uveďme aspoň veľmi stručne mechanizmus zabraňujúci jeho zneužívaniu. Ide o model ozbrojenej domobrany. Úzko súvisí s návrhom východísk pre kolektívnu obranu v predchádzajúcej časti. Obidva modely sa vzájomne dopĺňajú a podporujú.

Aj v tomto prípade je ochrana pred zneužitím zabezpečená prostredníctvom prísne uplatňovaných princípov a hodnôt. Štruktúry domobrany je možné zavádzať postupne, na osvedčených mechanizmoch (psychologické testy, zbrojný pas, dobrovoľné hasičské zbory). Členstvo v nej by bolo založené na dobrovoľnej báze, z jednotlivcov, ktorí cítia poslanie chrániť druhých a chcú napomáhať obrane vlastných rodín, domovov, majetku alebo obce. Postupne by mali byť vybudované jednotky domobrany v každej obci („company“). V každej obci by žil niekto, o kom by ostatní obyvatelia vedeli a mohli sa na neho obrátiť v prípade núdze aj v mierových časoch. Podieľali by sa tiež na jeho kontrole. Organizácia domobrany na obecnej úrovni by bola prepojená na regionálnu, prípadne aj štátnu úroveň.

Dôležitým predpokladom členstva musí byť požiadavka na prísne rešpektovanie morálnych hodnôt. Vstup do štruktúr domobrany a postup v jej hierarchii by mal byť vecou cti. Podobne ako to funguje pri prideľovaní zbrojných preukazov, by mal byť spojený s prísnymi psychologickými testami a požiadavkami na bezúhonnosť, ktorej porušenie znamená zníženie hodnosti až vylúčenie. Opätovný návrat alebo postup by nebol ľahký. Umožňoval by sa iba v prípadoch, kde by preukázateľne nastalo zlepšenie či náprava.

Morálny kódex domobrancu

• Pomáhať spoluobčanom v núdzi a chrániť ich

• Pestovať cit spolupatričnosti

• Konať zodpovedne, odvážne a s rozvahou

• Zdržiavať sa akýchkoľvek prejavov rasovej, národnostnej a inak motivovanej nenávisti

• Uplatňovať rytierskosť, ohľaduplnosť a zdvorilosť k ženám

• Presadzovať ušľachtilosť a čestnosť vo všetkých životných situáciách

• Snažiť sa o aktívnu bdelosť – schopnosť neustáleho pozorovania okolia a byť nápomocný tam, kde je to potrebné

• Uprednostňovať zmierlivé riešenie sporov, nevyvolávať konflikty

• Rozvíjať pozitívne charakterové vlastnosti a eliminovať nežiaduce prejavy osobnostného úpadku

• Byť prísny voči sebe i druhým

• Nezneužívať svoju prevahu a pozíciu

Namiesto záveru

Vzhľadom na rýchly spád udalostí doma i v zahraničí si čoraz viac ľudí uvedomuje nedostatky súčasných systémov, pričom mnohých sa bolestne dotýka bezvýchodiskovosť situácie. Pod vplyvom propagánd dochádza k radikalizácii, ktorá však situáciu ešte viac zhoršuje. Vláda by preto mala začať s realizáciou vyššie načrtnutých myšlienok čím skôr. V opačnom prípade umožní politickú podporu radikálnejších skupín, ktorí ich začnú realizovať, avšak na opačnom základe, kde už riziko zneužitia bude oprávnené.

Literatúra

[1] Čo sme získali vstupom do NATO? [online]. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. [cit. 2016-11-02]. Dostupné z: https://www.mzv.sk/sk/zahranicna__politika/slovensko_v_nato-co_sme_ziskali_vstupom_do_nato

[2] Armáda posiela všetky tanky do šrotu. Bratislava. Denník SME. Publikované 2011-07-13. [cit. 2016-11-02]. Dostupné z: http://domov.sme.sk/c/5976453/armada-posiela-vsetky-tanky-do-srotu.html

[3] PURDEK, I. 20 rokov ozbrojených síl Slovenskej republiky, In: Vojenská osveta 1/2013. Bratislava. Ministerstvo obrany SR. [cit. 2016-11-02]. Dostupné z: http://osveta.mil.sk/data/att/32039_subor.pdf

[4] Biela kniha o obrane Slovenskej republiky. Bratislava. Ministerstvo obrany SR, 2013. Str. 16. ISBN 978‑80‑89261‑47‑5

[5] Vládny návrh Obrannej doktríny Slovenskej republiky z júna 1994 schválený uznesením Vlády SR 24.mája 1994. Bratislava. Vláda SR, 1994. Str. 5.

[6] World Development Indicators Database [online]. The World Bank. Publikované 2016-10-14. [cit. 2016-10-21]. Dostupné z: http://databank.worldbank.org/data/download/WDI_excel.zip

[7] Databázy Eurostatu [online]. Eurostat. [cit. 2016-10-21]. Dostupné z: http://ec.europa.eu/eurostat/data/database

[8] Fiškálne indikátory [online]. Ministerstvo financií SR. Publikované 2016-05-26. [cit. 2016-10-21]. Dostupné z: http://www.finance.gov.sk/Components/CategoryDocuments/s_LoadDocument.as...

[9] EDA Collective and National Defence Data 2005-2014. [online]. European Defence Agency. [cit. 2016-10-28]. Dostupné z: http://www.eda.europa.eu/docs/default-source/brochures/eda-collective-an...(excel)d8099b3fa4d264cfa776ff000087ef0f.xlsx

[10] Rokovania na konferencii „Prague European Summit 2015“ (http://praguesummit.eu/2015/)

[11] The North Atlantic Treaty. [online]. Published 1949-04-04, last updated 2016-03-21. [cit. 2016-10-28]. Dostupné z: http://www.nato.int/cps/en/natohq/official_texts_17120.htm

[12] Projekt bezpečnosti, neutrality a rozvoja Slovenska [online]. [cit. 2016-10-21]. Dostupné z: http://www.neutralita.sk