V rámci poslednej Mníchovskej bezpečnostnej konferencie, na ktorej si 17-19 februára 2017 v snahe o dosiahnutie pokroku vymieňali postoje hlavy štátov, ministri zahraničných vecí a ministri obrany najdôležitejších svetových mocností, bola do panelovej diskusie po prvý krát v histórii zaradená vážna a zároveň alarmujúca téma „Budúcnosť západu: pád alebo návrat?“. Riešila sa tam otázka, či sme dnes „svedkami počiatku zániku Západom vedeného svetového poriadku“. Podľa organizátorov bolo jej zaradenie viac ako aktuálne z dôvodov „Trumpa“, ako aj z dôvodov už „veľmi dlho prítomných“ trendov „nacionalizmu v Európe, Brexitu, explózie na Blízkom východe“ a rastúceho významu Číny a iných štátov.

Účastníci panelu sa zhodli na nevyhnutnosti jednoty, kľúčovej na ochranu princípov „slobody a demokracie“. Hovorilo sa o Severoatlantickej aliancii. Spoločné opatrenia proti konkrétne menovaným narušiteľom globálnej stability a mieru by mali byť rozhodné a tvrdé, na potvrdenie čoho bolo poukazované na skúsenosti s osudovým zlyhaním politiky uzmierovania („appeasementu“) pred 2. svetovou vojnou. V tejto súvislosti boli citované slová Britského premiéra Neville Chamberlaina z 30.septembra 1938, deň po podpísaní (zhodou okolností taktiež „Mníchovskej“) dohody (označovanej aj ako „Mníchovský diktát“ či „Mníchovská zrada“), keď sa mu podľa jeho slov podarilo „urovnať československý problém“ súvisiaci s nemeckými médiami vykresľovanými zločinmi na obyvateľstve nemeckých menšín. Uvádzame ich v pôvodnom jazyku a v plnom znení: „My good friends, for the second time in our history, a British Prime Minister has returned from Germany bringing peace with honour. I believe it is peace for our time. We thank you from the bottom of our hearts. Go home and get a nice quiet sleep.“.

Nevyhnutnosť jednoty vo svetle základných ľudských hodnôt

Nevyhnutnosť jednoty. Aké problematické je dohodnúť sa na spoločných krokoch, môžeme vidieť už len na vývoji súčasných kríz v EÚ. Máme tu do činenia s rôznorodými krajinami z hľadiska veľkosti, kultúrnych predpokladov a zdrojov, a taktiež s rôznofarebnými vládami snažiacimi sa o presadzovanie záujmov predovšetkým vlastných voličov. Do veľkej miery sa líšia aj názory na oprávnenosť alebo dokonca nebezpečnosť citlivo vnímaných opatrení a akcií.

Dnešná situácia nie je lepšia, ako v čase výroku N. Chamberlaina tesne pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Záplava (často protichodných) informácií zo všetkých strán, cielené (dez)informačné kampane najrozličnejších záujmových skupín, vedomé klamstvá v propagandách - to všetko je dnes ešte rozšírenejšie, dômyselnejšie a ľahšie dostupné, ako vtedy. Platí to aj o rastúcej polarizácii obyvateľstva. Medzi tými, čo aktívne sledujú vývoj situácie v oblasti bezpečnosti, a snažia sa nájsť a presadzovať riešenia, sú čoraz väčšie rozdiely v názoroch, kto je za zhoršujúcu sa situáciu zodpovedný. Spôsobuje to skutočnosť, že vo väčšine prípadov sú všetci odkázaní len na sprostredkované informácie: laici, profesionáli, dokonca aj novinári. Veď mnoho udalostí, na ktorých sa pohľady trieštia, sa odohrávajú ďaleko od nich. Alebo ide o „analýzy“ zmýšľania a charakterových vlastností osôb, s ktorými sa osobne nikdy nestretli. Ľudovo sa to zvykne označovať ako „ohováranie“, často za prítomností rôznych intríg. Len málokto sa snaží prijímané informácie s plnou vážnosťou overovať, pretože by to bolo veľmi náročné, a snáď ani nie vždy možné. Ostáva už len opreto posudzovať pravdivosť podľa relevantnosti zdroja. Avšak každý, kto sa na to spolieha, tým postupne stráca schopnosť rozlišovať, čo je pravdivé, a čo nie. Ide o podobný dej, ako ochabovanie nepoužívaného svalstva.

Poučme sa raz z nepochopiteľnej skúsenosti, ako mohol v tom čase najvyspelejší národ sveta (čo tvrdíme na základe počtov jeho príslušníkov prinášajúcich prevratné poznanie v takmer všetkých vedných oboroch, osôb s výnimočnými zručnosťami a talentami ale aj na základe jeho doteraz prítomného zmyslu pre dôslednosť, poriadok, disciplínu a čistotu) podľahnúť propagande a skĺznuť tak hlboko, až ho to nakoniec dohnalo do masových zverstiev, aké by si človek s čo i len štipkou ľudskosti nikdy nedokázal predstaviť. Ak sa toto mohlo udiať nemeckému národu, nie je voči tomu imúnny nikto z nás. Žiaľ, čím silnejší, technicky vyspelejší a sebavedomejší je národ, tým je toto riziko vyššie. Kde však raz vypukne plameň vojny, kde si ľudia začnú navzájom bolestivo ubližovať, tam sú postupne strhávaní do morálneho bahna všetci zúčastnení! Aj to sme mohli sledovať na odvetných zverstvách na nemeckom civilnom obyvateľstve tesne po skončení vojny.

Nerobme si ilúzie, že by to dnes bolo lepšie. Vo vyhrotených situáciách a tam, kde prestane fungovať polícia, sú činy jednotlivcov len také, aký je ich prevládajúci vnútorný svet. Aj tento sa z generácie na generáciu zhoršuje. Stačí sa len pozrieť na obsah žiadaných filmov alebo počítačových hier, na rozsah a krutosti násilia a najmä bezvýchodiskovosti v tom, že sa tam často stiera pôvodne ostro vymedzená hranica medzi dobrom a zlom. Vyrastajúce generácie preto už ani nemôžu vedieť, o čo majú usilovať, pretože už nepoznajú, čo je skutočne dobré, a čo musí preto v konečnom dôsledku vždy zvíťaziť. Sú im vzaté prirodzené vzory, ktoré by zušľachťovali charakter.

Východisko je pritom také jednoduché! Predpokladá len zásadnú zmenu uhlu pohľadu. Ktorému potom bude potrebné prispôsobiť všetko konanie.

Ak chceme dosiahnuť jednotu, musíme ju budovať na základe toho, čo nás spája, a nie čo nás rozdeľuje. A ak chceme, aby pritom spoločnosť získavala schopnosti citlivého rozlišovania, čo je skutočne prospešné, a nebola nepozorovane strhávaná do hrubej necitlivosti (ako sa to na základe vyššie povedaného deje masovo dnes) musí byť zjednocujúcim prvkom niečo pozitívne nielen pre určité záujmy, ale pre celé ľudstvo. Zmena uhla pohľadu spočíva v tom, že sa v prvom rade už nebude vytvárať obraz nepriateľa, ale sa stanovia princípy, ktoré musia byť rešpektované, aby k násiliu nedošlo, a ak už došlo, aby sa zastavilo. Inými slovami, znamená zmenu zo vzorca „kto“ nesie zodpovednosť za násilie na „čo“ nie je prístupné pre nikoho a „čo“ sa musí uskutočniť, aby sa situácia vyriešila. Potom sa zreteľne a samo ukáže, kto je skutočným nepriateľom. Ukáže sa to v jednotlivých krajinách, organizáciách či inštitúciách, aby samy a zvnútra mohli byť od toho očistené, čo by následne vytvorilo predpoklady pre začatie mierovej spolupráce.

Princíp mierovej spolupráce národov je dobrým príkladom toho, čo môže spájať všetky znepriatelené krajiny. Nikto nechce žiť vo vojne, pretože by tým mohol stratiť všetko, čo doteraz nadobudol. Ak však má platiť pre celé ľudstvo, musí byť rešpektované všeobecne. Nesmie napríklad dochádzať k tomu, že mier je zabezpečovaný len na území vymedzených štátov, napríklad členov vojenského paktu, pritom však sami títo členovia by zakladali ohne vojny niekde inde, napríklad v snahe „eliminovať“ nepriateľa, o ktorom predpokladajú, že by ich mohol v budúcnosti ohroziť. Takto by to ani nemohlo dlhodobo fungovať. Kto tak činí len ukazuje, že mu nejde o mierové spolužitie ako princíp, len ho zneužíva na plnenie vlastných záujmov, a v kritickej chvíli sa nebude dať na neho spoľahnúť ako na spojenca rovnako, ako sa to deje v bandách zločincov.

Tým sa už ale dostávame do oblasti základných ľudských hodnôt. Skutočne sú to jedine ony, čo môžu spojiť všetky národy, pretože všetky národy majú spoločné to, že sa skladajú z ľudí. Proti tomu by sa dalo namietať, že aj jednotlivé národy sa prikláňajú k rôznym hodnotám. Jeden uprednostňuje napríklad pravidelné zmeny vlád v demokratických voľbách, druhý zase silného panovníka so zaručeným dlhším obdobím vládnutia. Sú takí, čo uprednostnia liberálnejší, iní zase sociálnejšie orientovaný štát. To všetko ale nie sú základné ľudské hodnoty, len nedokonalé nástroje na ich dosiahnutie. Pod základnými ľudskými hodnotami máme na mysli to, čoho správnosť cíti každý, bez ohľadu na to, čo sa pred tým naučil, čo okolo seba vidí alebo čo sa mu snažia nahovoriť iní, pretože keď to porušuje, ozýva sa v ňom svedomie, ktoré snáď dokáže niekedy potlačiť rôznymi „racionálnymi“ dôvodmi, ale úplne umlčať ho nedokáže nikdy. Okrem mierového spolužitia tam patrí napríklad čestný a férový prístup, zodpovednosť, právo na život, pomoc slabším v núdzi, a pod. Sú to tiež hodnoty, ktoré prinášajú dlhodobý prospech a blahobyt všetkým zúčastneným, kdežto ich nerešpektovanie vedie k úpadku. Miera poznania a uplatňovania základných ľudských hodnôt nie je v jednotlivých krajinách (a ani u jednotlivcov) rovnaká. V každej však prevláda túžba po nich. Môžu na nich existovať rôzne pohľady, snáď sa z nich každý snaží vyzdvihovať niečo iné. Jednotlivé krajiny sa v tom môžu navzájom dopĺňať, inšpirovať a aj sa prirodzene inšpirujú. Ich šírenie sa však nemôže uskutočňovať „so zbraňou v ruke“, pretože by to viedlo k opačnému výsledku.

Z toho všetkého vyplýva, že aj západná spoločnosť by si znovu mohla upevniť dôveru a tým aj vedúce postavenie, ak by pretransformovala svoje inštitúcie a vzorce správania spôsobom, ktorý by staval na zmieňovaných základných ľudských hodnotách, t.j. snažil by sa ich vo všetkom rešpektovať. Len vtedy by sme mohli hovoriť o návrate. Zároveň by sa jej tým podarilo vyriešiť vlastné problémy.

Pokiaľ by však vývoj pokračoval doterajším smerom, je potrebné obávať sa najhoršieho. Trend straty dôvery v doterajší systém a jeho elity by sa len prehlboval a prepúšťal miesto extrémizmu. Bez striktného pridržiavania sa hodnôt v snahe zvrátenia trendu by ľahko dochádzalo k chybám v rozhodovaní. Čím väčšia sila by bola v rastúcej beznádeji vyvíjaná na extrémistov v snahe potlačiť ich vplyv, tým väčšiu podporu by im to zabezpečovalo. Spolu s rozširovaním a zintenzívňovaním krízových stavov a vojnových konfliktov by to v konečnom dôsledku viedlo len k ďalšiemu pošliapavaniu základných ľudských hodnôt do neúnosnej miery, až by sa snáď z veľkého utrpenia opätovne mohla zrodiť čistá túžba po nich, a z trosiek a popola mohli vyrásť základy toho, čo by mohlo byť vybudované už dnes, za oveľa menších obetí...

Projekt bezpečnosti, neutrality a rozvoja Slovenska

(ďalej len „Projekt“) sa snaží o vypracovanie konkrétneho riešenia otázok bezpečnosti založenom na spomínaných základných ľudských hodnotách uplatňovaných v každom smere. Neodmieta systém kolektívnej bezpečnosti a kolektívnej obrany ako taký. Popisuje však jeho súčasné nedostatky a zaoberá sa návrhmi zmien, ktoré by ho učinili výrazne efektívnejším.

Rozhodne tiež nie je projektom, v ktorom by boli prítomné známky pacifizmu. Veď hodnoty, ktoré tvoria integrálnu súčasť všetkých navrhovaných riešení, by sa v dnešnom agresívnom svete nemohli udržať, pokiaľ by neboli chránené. Súčasťou projektu je preto reálne riešenie zabezpečenia vlastnej obranyschopnosti krajiny bez ohľadu na jej veľkosť.

Aj pojem neutrality je vnímaný predovšetkým vo vzťahu k zabezpečeniu ochrany základných ľudských hodnôt - najmä práva národov na sebaurčenie v spojení s nezasahovaním do vnútorných záležitostí silou. Mimochodom, hovorí o nich aj článok 1 zakladajúcej zmluvy o NATO (Severoatlantickej zmluvy). Neznamená preto, že neutrálny štát v tomto ponímaní nemôže zasiahnuť tam, kde by dochádzalo k porušovaniu. Veď aj súčasné neutrálne štáty môžu (a v rámci štatútov „aktívnej neutrality“ si to aj kladú za povinnosť) vysielať ozbrojené sily na mierotvorné misie v zahraničí. Musí sa to však diať za presne stanovených podmienok a predpokladov, ktoré nenarúšajú globálnu bezpečnosť, ale ju zvyšujú. V tomto smere sa aj súčasný pojem neutrality a jeho zakotvenie do medzinárodného práva môže aj naďalej vyvíjať a stať sa dôležitou súčasťou kolektívnej bezpečnosti a obrany.

Ochrana vo vzťahu k neutralite znamená, že sa vytýčia mantinely, ktoré je potrebné rešpektovať každým, bez ohľadu na iné zmluvné záväzky, ktoré by s tým mohli byť v protiklade, a taktiež s vedomím, že je takmer nemožné zvonku objektívne posudzovať vnútorné záležitosti v cudzích krajinách. Zločinci sa snažia pôsobiť v každom štáte. Na spomínaných mantineloch, ktoré obmedzujú ich škodlivé pôsobenie, sa veľmi rýchlo a samy označia a vyjdú na svetlo verejnosti, takže jednotlivé národy si budú môcť vo svojich radoch urobiť poriadky aj bez nutných násilných zásahov zvonku, ktoré by situáciu len zhoršili, pretože by tým korene zločinnosti len posilnili.

Neutrálny štát v tomto ponímaní znamená, že bude chrániť neporušiteľnosť definovaných mantinelov na svojom území, a v prípade, že dôjde k ich prielomu v inom štáte, zasiahne na pomoc, ale len do tej miery, aby sa znovu obnovili do pôvodného stavu.

Zdôvodnenie na základe historických skúseností

Na lepšie pochopenie vyššie popísaných skutočností (ako aj súčasných konfliktov a možností ich riešenia) si znovu zoberme za príklad historickú skúsenosť so začatím 2 svetovej vojny. Dôležitú úlohu tu zohrávalo práve Československo (ČSR) a skutočnosť, že išlo o štát s výrazným zastúpením menšín (podľa sčítania z roku 1930 až 22,3% Nemcov, 4,8% Maďarov, 3,8% Rusínov a 0,6% Poliakov). Obhajujúc sa „právom národov na sebaurčenie“ si niektorí susedia (Maďarsko, Poľsko a najmä Nemecko) nárokovali pohraničné územia so „svojimi“ menšinami voči ČSR, čím sa stávali znepriatelenými krajinami. Záujmy väčšej časti menšín boli obrátené ku svojim krajinám, bolo možné sledovať stupňujúce sa požiadavky na autonómiu a separatistické tendencie tam, kde menšiny tvorili majoritu.

V tejto súvislosti je ešte potrebné dodať, že (prihraničné) územia so zmiešaným obyvateľstvom sú často predmetom konfliktov, sporov a pri nezvládnutí situácie aj krvavých vojen. Prirodzené bariéry (geografické, jazykové a kultúrne) spôsobovali to, že v minulosti neboli príslušníci národov zmiešaní tak, ako dnes. Umožnili to až lepšie možnosti cestovania, čomu tiež dopomohli dobyvačné vojny, po ktorých viacero národov muselo po určitý čas žiť pod spoločnou správou jedného štátu, ktorý sa po čase znovu rozpadol (napríklad Rakúsko – Uhorsko). Aj na tom možno sledovať, aké dôležité je zachovávanie národnej integrity pri vytyčovaní hraníc štátov na prevenciu vnútorného pnutia vznikajúceho zo vzájomného nepochopenia a odlišného vnímania hodnôt „pod jednou strechou“. Mimochodom, aj preto by národné štáty nemali dopustiť masívnu migráciu cudzích kultúr na svoje územie, nech by sa tak dialo pod akýmkoľvek zámerom. Z dlhodobého hľadiska by im tým nemohli pomôcť. Naopak, v nútenom strete odlišných kultúr by zasiali len zdroje nových konfliktov. Je to nemenej dôležité (a veľmi podobné) ako správny výber životného partnera u jednotlivcov.

Dôležité je len to, že ani menšiny štátov, ktoré už raz vznikli na národnostnom princípe, nesmú byť ovplyvňované silou zvonku. V tomto je potrebné vychádzať z aktuálneho stavu, i keď sa nezdá ako optimálny. Cudzí štát si preto nesmie robiť nároky na „svoje“ územia. Ak vníma kultúru etnicky k nemu prislúchajúcich menšín ako utláčanú a chce im pomôcť, môže im umožniť slobodne sa na jeho územie presťahovať spolu s možnosťou získania nového občianstva. Násilnou zmenou hraníc by vznikli len nové menšiny s rizikom genocídy tých, čo by pred tým svoju vlasť bránili so zbraňou v ruke. Princíp nezasahovania silou do vnútorných záležitostí iného štátu by mal byť povýšený nad princíp sebauvedomenia národov.

To, čo malo slúžiť na obranu, sa obrátilo proti

V prípade ČSR nadobudlo nárokovanie si na územia s menšinami reálnu podobu. Bolo podporované (najmä nemeckou) tlačou a propagandou až natoľko, že svetová verejná mienka prijala argumentáciu Hitlera a začala pokladať Československo za hlavnú príčinu ohrozenia svetového mieru, a to až do takej miery, že začali vyvíjať stupňujúci sa tlak, aby vláda ČSR vyhovela pre ňu neakceptovateľným požiadavkám Nemecka týkajúce sa území s menšinami, čo vyústilo až do „Mníchovského diktátu“. Všimnime si teraz zásadnú skutočnosť, prečo tomu tak bolo. Veď podobné problémy s Nemeckom malo aj Rakúsko, a nikto okrem Nemecka nevyvíjal na rakúsku vládu nátlak na ich „vyriešenie“. Hlavným dôvodom, prečo práve Československo bolo považované za „hlavné riziko ohrozenia svetového mieru“ bola skutočnosť, že malo uzavreté spojenecké dohody s Francúzskom a Sovietskym zväzom, čo Rakúsko nemalo. Československo-nemecký konflikt by preto znamenal novú svetovú vojnu, do ktorej spojenci nechceli byť za zatiahnutí. To, čo malo slúžiť na obranu pred Nemeckom, tak pri reálnej hrozbe poslúžilo na presný opak. Jedine Sovietsky zväz vystupoval na podporu ČSR a bol aj ochotný brániť jeho integritu. Je ale otázne, či to bolo kvôli spojeneckej zmluve, alebo len kvôli snahám o zabránenie posunu hraníc ideologicky najväčšieho nepriateľa po prípadnej anexii ČSR až po jeho hranice, v čom Sovietsky Zväz videl ohrozenie vlastnej bezpečnosti a záujmov.

Ako by vyzerala situácia, v ktorej by už vtedy platil navrhovaný systém kolektívnej bezpečnosti a obrany? Ihneď by bolo zrejmé, že je to Nemecko spolu s ďalšími nacistickými krajinami, čo skutočne ohrozujú svetový mier, takže svetová verejná mienka (vrátane verejnej mienky v týchto krajinách) by sa od začiatku postavila proti ich neľudskému konaniu. U ostatných by neprešla ani politika appeasementu, pretože dodržiavanie bezpečnostných mantinelov by bolo povinné. Každá invázia by okamžite narazila na odpor zo strany napadnutej krajiny, pričom pomôcť odraziť útočníkov by jej prišli aj ďalší účastníci navrhovaného bezpečnostného systému. Takto ponímaná aktívna neutralita predstavuje veľký rozdiel oproti bežným spojeneckým zmluvám. Pomocné zásahy krajín by sa už neriadili spochybniteľnými a často porušovanými dohodami, ale pochopením, že takéto konanie je v ich vlastnom záujme. Nemuselo by to znamenať ani vyhlásenie vojnového stavu, pretože na zasahujúce jednotky by sa pozeralo ako na mierové misie. A aj propaganda by stratila svoje opodstatnenie.

Historické fakty nasvedčujú, že pri uplatňovaní zásad Projektu by k druhej svetovej vojne nedošlo aj z mnohých iných príčin. Nacistické Nemecko bolo na začiatku slabé, ako porazený štát v 1. svetovej vojne nesmelo byť takmer vôbec vyzbrojované a mohlo mať najviac 100 000 vojakov. Ani sám Hitler nemal spočiatku chuť vstupovať do otvorenej konfrontácie s vtedajšími mocnosťami. Často sa ich snažil získavať rôznymi ťahmi, falošnými pozornosťami alebo darmi, alebo len skúšal, ako sa zachovajú, keď sa rozhodol uskutočniť niečo, čo by z pohľadu Projektu neobstálo. Svoju rozpínavú politiku postupne uskutočňoval len vtedy, keď sa uistil, že nepodniknú proti tomu nič, alebo sa poisťoval rôznymi zmluvami o neútočení.

Ako príklad uveďme vtrhnutie nemeckej armády do zakázaného demilitarizovaného územia Porýnia dňa 7.marca.1936. Hitler už vtedy vedel, že Anglicko, známe svojou politikou „appeasementu“, proti tomu nezasiahne, avšak nebol si istý, ako sa zachová Francúzsko, raziace v tom čase tvrdú protinemeckú líniu. Preto dal príkaz svojim generálom, aby sa ihneď stiahli v prípade, ak by sa stretli s odporom Francúzov. Títo však nereagovali, čo zase len upevnilo Hitlerovu sebadôveru, popularitu a moc. To však už musela byť verejnosti známa „pravá tvár“ vedenia nacistického Nemecka. Nasvedčovali tomu predchádzajúce udalosti prenasledovania nepohodlných osôb a oponentov (od založenia prvých koncentračných táborov na jar 1933 až do ich masového vraždenia počas tzv.„Noci dlhých nožov“ z 29-30 júna 1934“), alebo prijatie protižidovských zákonov (15. septembra 1935). Obsadenie Porýnia tiež nebolo prvým porušením Versaillskej zmluvy. Predchádzalo tomu spočiatku utajované zvyšovanie počtu vojakov (trénujúcich s rýľmi namiesto zakázanými zbraňami) a neskôr (od roku 1935) otvorené zbrojenie. Toto vyzbrojovanie si iné národy nielenže nevšímali; zo strany Veľkej Británie došlo dokonca k uzavretiu námornej zmluvy, fakticky umožňujúcej Nemecku budovať námorné sily. K výraznému porušovaniu Versaillskej zmluvy došlo tiež zavedením povinnej vojenskej služby v roku 1936, po čom vyzbrojovanie bolo masívne.

Citlivou záležitosťou bolo povstanie nacionalistov v radikalizovanom a polarizovanom Španielsku a následná krvavá občianska vojna, ktorá vypukla 17.júla 1936. Na podporu povstalcov sa do nej (napriek vyhlásenému embargu) od začiatku materiálne aj vojensky intenzívne zapájalo Nemecko spolu s fašistickým Talianskom a (z obavy pred komunizmom) aj Portugalsko. Vláda (prevažne ľavicovo orientovaných) Republikánov sa 20. júla obrátila na Francúzsko so žiadosťou o dodávky zbraní. Francúzsky socialistický premiér pomoc najprv sľúbil, avšak na nátlak francúzskych pravicových strán a na nátlak Spojeného kráľovstva túto pomoc odvolal. Namiesto toho sa snažil „dotlačiť“ Nemecko a Taliansko k podpisu zmluvy zakazujúcej dodávky zbraní do Španielska. Aj napriek podpisu však dodávky nemeckých a talianskych zbraní pokračovali. Republikánska vláda hľadala pomoc inde, od októbra 1936 ju začal podporovať Sovietsky zväz a Mexiko (za dodávky zbraní platila zlatom zo španielskych rezerv). Na jej strane bojovali aj dobrovoľnícke zbory „interbrigadistov“ organizované komunistickými stranami mnohých krajín sveta.

Význam španielskeho konfliktu pre začatie 2. sv. vojny spočíval v tom, že si tam fašisticky orientované krajiny a Sovietsky Zväz mohli odskúšať svoje nové zbrane a vojenské doktríny (Hitler už v roku 1936 svojim generálom oznámil, aby sa „pripravili na vojnu do 4 rokov“). Taktiež je na tomto konflikte zreteľné, aká neprehľadná situácia a rôznorodé záujmy vtedy vo svete vládli a ako zvládnutie situácie komplikovali. Kto by aj chcel zastaviť čím ďalej tým reálnejšiu svetovú vojnu, bol „paralyzovaný“ rozporuplnými myšlienkami, či by jeho kroky podporili ideológiu „fašizmu“ alebo nemenej extrémistického „komunizmu“. Najmä ak sa do toho všetkého vmiešavala propaganda (len na Nemeckom Ministerstve propagandy vtedy pracovalo až 60 000 ľudí, podarilo sa im ovládnuť aj film). Chýbali jasné pravidlá a opatrenia, ktoré by boli nezaujatým, t.j. neutrálnym spôsobom namierené výlučne na zabránenie alebo odstránenie vojnových konfliktov. V súlade s myšlienkami Projektu by „neutrálne“ krajiny mohli a aj mali docieliť zákaz dodávok zbraní do krvácajúceho Španielska akýmkoľvek spôsobom rešpektujúcim základné ľudské hodnoty. Napríklad blokáda hraníc od začiatku konfliktu by znemožnila prepravu povstaleckých vojsk nemeckými lietadlami Luftwafe z Maroka na kontinent, čo by zabránilo jeho rozšíreniu. Ak by sa aj nepodarilo zamedziť vstupu cudzích vojakov, jednotky „neutrálnych“ štátov by mohli vstúpiť do Španielska a vytlačiť ich späť. Nesmeli by sa pritom vmiešavať do konfliktu s domácimi bojujúcimi stranami s výnimkou svojej nevyhnutnej obrany v prípade útoku.

Ak by takýto systém fungoval, a svetové spoločenstvo by tým ukázalo svoje rozhodné kroky na ochranu vytýčených mantinelov a hodnôt, nebolo by možné Hitlerovi uskutočniť ani „anschluss“ Rakúska z 12.marca 1938 (čo bolo ďalším porušením Versaillskej mierovej dohody). Veď aj to uskutočnil až potom, ako Francúzsko a Veľká Británia odmietla požiadavky rakúskej vlády o pomoc. Ak by sa k tomu odhodlal, vystavil by sa riziku, že by jeho jednotky, ktoré do Rakúska vkročili, boli odzbrojené a internované. Nebolo by pritom ani dôležité, či Rakúsko má alebo nemá podpísané vojenské pakty, princíp neutrality by v tomto prípade platil pre ochranu bezpečnosti všetkých. Medzinárodné vojnové konflikty by nemohli vznikať. Prestal by preto byť opodstatnený aj strach pred rôznymi nezlučujúcimi sa ideológiami.

Najviditeľnejším porušením myšlienok Projektu bol samotný Mníchovský diktát z 30.septembra 1938, keď sa „mocnosti presadzujúce politiku nezasahovania“ „dohodli“ s Hitlerom, že ČSR odstúpi svoje územia sudetských Nemcov a pripojí ich k Nemecku. O nezmyselnosti tohto kroku hovorí už len samotná skutočnosť, že ČSR, ktorá bola v tom čase jednou z najvyspelejších priemyselných krajín s pripravenou mobilizovanou, moderne vyzbrojenou a najmä odhodlanou armádou (počítajúcou podľa rôznych zdrojov vtedajšej literatúry pri zhromaždení všetkých záloh s 1,25 - 2 mil. vojakov[1]), tým Nemecku musela postúpiť nákladne budovanú obrannú líniu pevností, ďalej 66% svojej ťažby uhlia, 70% produkcie elektrickej energie, 70% oceliarskeho, 80% textilného a 86% chemického priemyslu, spolu s 3,6 mil. obyvateľov (vrátane 800 tis. Čechov). O vtedajšej neprehľadnosti a roztrieštenosti záujmov Európy svedčí aj skutočnosť, že pri obrane ČSR bolo počítané so spoločným koncentrovaným útokom Nemecka, Maďarska a Poľska, ktoré si tým taktiež chceli vydobyť „svoje“ územia.

Jedinou mocnosťou odhodlanou brániť integritu ČSR bol Sovietsky Zväz. Intervencia výlučne tejto krajiny však bola neprijateľná vládou ČSR z obavy pred komunistickým vplyvom, a preto radšej kapitulovala.

Paradoxnou a zároveň smutnou okolnosťou tej doby je, že aj vtedy, keď už situácia zbabelých krokov vtedajších „veľmocí“, ktorým stačilo nepristúpiť na Hitlerove požiadavky, došla tak ďaleko, aj vtedy bolo ešte možné 2.svetovej vojne zabrániť. Už len tým, že by si vláda ČSR zachovala svoju odvahu a pevnosť, a rozhodne by odmietla vydanie svojich území Nemcom (čo, mimochodom, prebehlo bez schválenia parlamentom a za ostrej kritiky niektorých predstaviteľov armádnych štruktúr).

Situácia by sa s najvyššou pravdepodobnosťou vyriešila zvnútra Nemecka, bez nutných zásahov zvonku, a snáď aj bez boja. Hitler totiž už začiatkom júna, teda ešte pred podpisom Mníchovskej dohody, vydal tajný príkaz na začatie vojny s ČSR, čo sa malo uskutočniť najneskôr 1.októbra toho istého roku („Fall Grün“). Stretlo sa to vtedy s odporom vysokých predstaviteľov nemeckej armády (Wehrmachtu), ktorí boli presvedčení, že Nemecko ešte nie je pripravené na vojnu. Pod vedením generálmajora Wehrmachtu Hansa Ostera, ktorý bol zároveň zástupca šéfa vojenskej tajnej služby, bol zorganizovaný konšpiračný plán na zvrhnutie Hitlera a nacistického režimu. Boli do neho zapojení ďalší vysokí generáli, ako napríklad vrchný veliteľ ozbrojených síl Walther von Brauchtish, súčasný najvyšší predstaviteľ vrchného velenia ozbrojených síl Franz Halder, jeho predchodca Ludwik Beck (Hitlerom odvolaný kvôli otvorenému odmietaniu vojny s ČSR, ktorý sa však v armáde stále tešil vysokému rešpektu), Admirál Wilhelm Canaris a ďalší. Mal byť uskutočnený v deň, keď Nemecko zaútočí na ČSR kvôli sporu o Sudety, útokom na Ríšsky Snem s cieľom zajať alebo zabiť Hitlera a následne znefunkčniť nacistický aparát, po čom mal byť postup na Československo ihneď zastavený. Na miesto Hitlera mal byť dosadený nemecký cisár v exile Viliam II. Účastníci sprisahania boli presvedčení, že útok na ČSR by znamenal začiatok vojny, ktorá by Nemecko zničila a milióny ľudských životov. Mnohí z nich boli pôvodne prívržencami režimu, avšak ich zmýšľanie sa zmenilo po „Noci dlhých nožov“.

Keď však Československo dobrovoľne a bez boja odovzdalo svoje územie, sprisahanie stratilo opodstatnenie. „Hitlerov úspech“, podporený obrazmi jasajúcich davov obyvateľov Sudet „oslobodených od svojich utláčateľov“, prispeli k tomu, že aj tí, ktorí by ho inak vnímali ako agresora, ho začali oslavovať ako mierotvorcu a „najlepšieho panovníka všetkých čias“.

Poznámky

[1]

O 1 250 000 vojakoch hovoria zdroje:

• HYNDRÁK, V.: Československá armáda v roce 1938. Praha, Naše vojsko 1968, 47 s.
• KRÁL, V.: Dny, které otřasly Československem. Praha, Naše vojsko 1975, 331 s.
• CESAR, J: Mnichov 1938. Praha, Melantrich 1978, 159 s

O 1 500 000 vojakoch hovorí:

• DĚBORIN, G.A. a i.: Dějiny druhé světové války 1939-1945 sv.2. Praha, Naše vojsko 1978, 458 s.

O 2 000 000 vojakoch hovorí:

• SVOBODA, L.: Z Buzuluku do Prahy. Praha, Mladá fronta 1974, 485 s.