Viac ako polstoročie žijeme v dobe relatívneho mieru. Pokladáme za normálne, že jeden druhého nemôže len tak zabiť, vziať si od nás kedykoľvek, čo chce, že máme kde bývať, pracovať, že funguje zásobovanie potravín, tečie teplá voda - že smieme užívať všetky tie "vymoženosti civilizácie". Zvykli sme si na to. Málokto si však uvedomuje, aké ľahké je všetko stratiť. Vidíme len, ako sa tak deje čoraz častejšie vo svete. Dokonca už aj v Európe, v krajinách, kde by sme to pred tým nikdy nečakali. Malo by nám z toho plynúť vážne napomenutie, aká krehká môže byť aj naša namáhavo budovaná stabilita a prosperita. Situácia je už natoľko vyhrotená, že stačí málo nepozornosti, aby sa úplne vymkla z rúk a všetky doterajšie istoty by zrazu prestali existovať. Žiaľ, až potom si človek uvedomí, čo všetko stratil a najmä - čo všetko mohol urobiť, keď sa tomu ešte dalo zabrániť. Je to ako s rozpínajúcim sa požiarom, ktorý sa od určitej hranice už nedá zastaviť. Hoci sú to u nás ešte len malé ohniská, ktoré by bolo možné uhasiť, vývoj situácie nasvedčuje, že unikajú pozornosti, dokonca mnohokrát dochádza k ich rozduchávaniu, v snahe využiť ich na splnenie konkrétnych individuálnych cieľov. Neuvedomujeme si ich nebezpečie, pretože sa to všetko zatiaľ odohráva prevažne "len" v myšlienkach ľudí. Nenávistné prejavy más však čoraz častejšie presakujú do roviny viditeľných slovných prejavov, odkiaľ už nie je ďaleko, aby prenikli do násilných činov.

Našťastie ešte existuje mnoho ľudí, ktorí si uvedomujú vážnosť situácie a chceli by ju zmeniť. A hoci aj mnohí z nich zatiaľ v horlivej snahe situáciu zhoršujú, pretože si neuvedomujú, čo je tým najväčším nepriateľom, proti ktorému je treba bojovať, ich prítomnosť nám dáva nádej, že pri správnom pochopení situácie je ešte možné zabrániť, alebo aspoň zmierniť dopady kríz, ktoré sa dajú predvídať zo súčasného smerovania dejov v spoločnosti. Hlavným cieľom tohto projektu je s využitím všetkých získaných poznatkov a skúsenosti prispieť k lepšiemu pochopeniu a poskytnúť nástroje na zvrátenie tohoto nebezpečného smerovania.

Hlavná príčina súčasných problémov a východiská

1. Uvedomujeme si súčasné bezpečnostné riziká, zhoršujúce sa trendy a bezradnosť pri ich riešení. Nemienime tým len vonkajšie hrozby, ale aj vnútorné, dané rozmáhajúcimi sa prejavmi násilia a extrémizmu.
2. Neustále sa nám potvrdzuje, že najdôležitejšou príčinou všetkých kríz je dlhodobé rozleptávanie základných morálnych hodnôt v spoločnosti. Hranice toho, čo je ešte akceptovateľné, a čo už nie, sa nepozorovateľne posúvajú smerom nadol. Hlasy svedomia sú potláčané ospravedlneniami ako napríklad: "malé zlo je nevyhnutné na odvrátenie väčšieho", „musím sa prispôsobiť, ak chcem prežiť“, alebo" proti tomu nič nezmôžem".
3. Obzvlášť nebezpečne pôsobí povrchnosť v myslení v spojení s nedôverou. Obidva javy sa doslova stali „chorobou spoločnosti“. V praxi to znamená aj to, že nové a častokrát škodlivé myšlienky sú príjmané bez toho, aby sa hlbšie skúmala ich opodstatnenosť. To otvára priestor k manipulácii, zvyšuje moc propagánd. Po každej nepríjemnej udalosti je „ihneď známy vinník“, voči ktorému je smerovaný hnev veľkého počtu ľudí. Vzniká nepriateľstvo, vzájomné ubližovanie si, z čoho potom môže vzniknúť až vzájomná nenávisť veľkých skupín obyvateľstva, spoločenských tried alebo dokonca celých národov.
4. Pod základnými morálnymi hodnotami máme na mysli všeobecne akceptovateľné pravidlá prinášajúce rozvoj celku, pod ktoré patria: svedomitosť, dôslednosť a čestný prístup pri akejkoľvek činnosti;  miera vynaloženého úsilia a spoločenského úžitku pri odmeňovaní; rešpektovanie a ochrana práv iných; ochrana ľudského života; ochrana slabších; atď..
   

   Aj najradikálnejší nacisti alebo teroristi si často myslia, že sú to oni, kto morálne princípy obhajuje, i keď by sa to malo diať len "čistením spoločnosti" od ich "najväčších narušiteľov". Ak aj niekedy cítia, že ich spôsoby nie sú "vždy čisté", nájdu si ihneď ospravedlnenie vo forme "nevyhnutného menšieho zla". Svoje vzory si idealizujú a nedôverujú nikomu, kto zmýšľa inak. Odmietajú dokonca všeobecne známe fakty s poukazom na "zmanipulovanie dejín" alebo argumentáciou typu "netreba veriť všetkému, čo sa nám servíruje".

5. Ide o hodnoty blízke príslušníkom všetkých kultúr. Sú preto zjednocovacím prvkom, dôležitým pre životaschopnosť tohoto projektu.
6. Život v prostredí, kde sa nedodržiavajú, vedie dokonca k frustrácii obyvateľstva a k spomínanej strate dôvery. V rovine politickej v tom treba hľadať korene podpory populistov a pri ďalšom stupňovaní nedôvery náchylnosť k "sprisahaneckým teóriám", čo môže viesť až k masovým extrémistickým a fašistickým prejavom s devastujúcim účinkom, ako sme to mohli vidieť napríklad počas druhej svetovej vojny.
7. Ak by sa spomínané morálne hodnoty dodržiavali, bezpečnostná situácia by sa musela zlepšiť. Pominuli by hlavné príčiny frustrácie, sociálneho napätia a nedôvery, muselo by dôjsť aj k viditeľnému rastu materiálneho blahobytu, resp. celkovej kvality života. Majú preto vysokú váhu aj v Projekte bezpečnosti a rozvoja Slovenska. Sme presvedčení, že bez ich zlepšenia by žiadne riešenie nemohlo dlhodobo fungovať.

Efektivita a účinnosť obrany SR a EÚ

1. Ťažisko obrany a bezpečnosti Slovenska spočíva v členstve v EU a NATO. Bezpochyby to prináša silný psychologický prvok na odradenie útoku zo strany tretích krajín. Prináša to však zo sebou aj prevzatie vojenských doktrín s dôrazom na profesionalizáciu armády a  expedičnú povahu operácií.
2. Budovanie schopností rozvinovania síl kdekoľvek vo svete je technologicky a finančne náročné. So zvyšovaním účinnosti a presnosti zbraní rastú nároky na ochranu zraniteľnej infraštruktúry, strojov a osôb koncentrovaných v základniach alebo kasárňach. Obrana a bezpečnosť malých krajín preto nikdy nemôže byť založená na schopnostiach pôsobiť silou v zahraničí, ale na schopnostiach ochrany vlastného územia čo je v súčasnosti oveľa efektívnejšie dosiahnuť prostredníctvom štruktúr teritoriálnej obrany, ktoré by pôsobili podobným spôsobom, ako dobrovoľné hasičské zbory.
3. O neefektívnosti budovania moderných profesionálnych armád podľa vzoru NATO v malých krajinách svedčia aj výdavky na obranu publikované touto organizáciou. Na vybavenie, ktoré má predstavovať ťažisko modernizácie a teda aj bojaschopnosti, išlo z celkových výdavkov na obranu SR v rokoch 2009-2016 priemerne  len 12%, na infraštruktúru len 2%. Prevažujúcu časť (až 63%) spotrebovali personálne výdavky. Zvyšných 23% tvorila kategória "iné", do ktorej boli zahrnuté predovšetkým výdavky na chod a údržbu.
4. Ako protiargument sa uvádza, že členstvo v NATO umožňuje znižovať náklady na obranu prostredníctvom spolupráce. V praxi to napríklad znamená užšiu špecializáciu, teda zbavovanie sa určitých spôsobilosti, ktoré môžu byť zabezpečované iným spojencom. Pri takomto spôsobe uvažovania sú však namieste otázky: "Naozaj je múdre v prostredí chladnokrvných a vypočítavých vlkov v otázkach života vedome pestovať závislosť na týchto vlkoch, o ktorých vieme, že každý uprednostňuje vlastné záujmy - o to viac, keď mu ide o život? Stojí za to šetriť za takúto cenu? Prečo radšej neuprednostňujeme riešenia, pre ktoré máme lepšie podmienky, a ktoré tým musia byť pre nás ďaleko efektívnejšie?"
5. Cieľom Projektu bezpečnosti a rozvoja SR je poskytnúť Vláde SR, u ktorej vznikne na to politická vôľa,  nielen efektívne, ale aj účinné riešenia.
6. Vzorom pre európske krajiny je Armáda USA, o ktorej vojenskí experti predpokladajú, že je jediná schopná čeliť súčasným hrozbám (pod ktorými majú na mysli hrozbu agresie zo strany Ruska ako nepriateľa NATO). Ani armáda USA však nie je prioritne určená na obranu vlastného územia. Na tieto účely slúži systém miestnych "národných gárd" a v neposlednom rade aj skutočnosť rozšírenia strelných zbraní u domáceho obyvateľstva. V oboch prípadoch je vysoká efektivita zabezpečená zapojením obyvateľov na báze dobrovoľnosti a ich kontinuálnym výcvikom.
7. Z nepochopiteľných dôvodov absentuje tento dôležitý pilier teritoriálnej obrany a civilnej ochrany nielen v SR, ale aj u väčšiny našich hlavných európskych spojencov. Systém aktívnych záloh k tomu nepostačuje, nemožno ho považovať za klasickú teritoriálnu obranu. Túto skutočnosť považujeme za najväčšie bezpečnostné riziko v celej EÚ.
8. Potvrdzuje sa, že psychologický pocit bezpečia dlhodobo oslabuje úsilie budovania vlastných schopností obrany; každý by rád videl zaistenie svojej bezpečnosti prostredníctvom niekoho iného, koho pokladá za silnejšieho. Členstvo v NATO tak paradoxne môže reálnu bezpečnosť členov znižovať, nehovoriac o prvkoch eskalácie napätia. Negatívne v tomto smere pôsobia aj najnovšie snahy EÚ obmedzovať možnosti legálnej držby zbraní. Systém štátom podporovanej teritoriálnej obrany by v istom zmysle vyvažoval aj tieto obmedzenia.
9. V poslednom období sme svedkami rýchleho spádu znepokojujúcich udalostí, z ktorých každá bezpečnostnú situáciu v EÚ ešte viac komplikuje (finančná kríza, hospodárska kríza,  dlhová kríza, vojny v Európe, utečenecká kríza, rast populizmu v Európe, výsledky volieb v USA, Brexit, ale aj stále častejšie a intenzívnejšíe prírodné katastrofy). Bezpečnostní experti otvorene hovoria o tom, že v EU neexistuje armáda, ktorá by bola schopná čeliť súčasným bezpečnostným rizikám bez prítomnosti armády USA. "Miestnym silným garantom" malo byť spočiatku Anglicko. Po oznámení Brexitu sa pozornosť obrátila na Nemecko, ktoré však priznalo, že nie je vojenskou veľmocou, za ktorú ju mnohí považujú. Následne bolo oslovené Francúzsko. Táto krajina zase argumentovala, že vzhľadom na rozsiahlosť svojich teritórií jej už nezostáva priestor na garantovanie bezpečnosti spojencov. Poukázala tiež na aktuálnu nutnosť viazania niekoľko tisíc vojakov v uliciach miest v súvislosti s teroristickými útokmi.
10. Francúzsky príklad nehovorí len o riziku zlyhania akýchkoľvek spojeneckých zmlúv v čase skutočných krízových stavov kvôli nutnosti zabezpečenia priorít na vlastnom území. Poukazuje na to, aké neefektívne môže byť využitie profesionálnych vojakov s finančne vysoko náročným výcvikom na "stráženie supermarketov". Ide o klasickú "kompetenciu" chýbajúcej teritoriálne viazanej obrany. 
11. Existuje celý rad ďalších bezpečnostných rizík, ktoré samotné členstvo v NATO a EÚ nedokáže riešiť, resp. na ktoré dokážu oveľa rýchlejšie, účinnejšie a efektívnejšie reagovať práve jednotky teritoriálnej obrany a civilnej ochrany: prírodné, ekologické a priemyselné katastrofy, domáce nepokoje, ochrana pred organizovaným zločinom, ochrana územia v čase, keď je armáda nasadená inde alebo bola porazená, s čím súvisí dôležitá schopnosť obyvateľstva trvalej rezistencie voči prípadnej cudzej okupačnej armáde.
12. So zvyšovaním bezpečnostných rizík rastie prirodzene aj záujem obyvateľov vstupovať do podobných štruktúr. Je potrebné túto myšlienku doviesť do života už dnes, ešte skôr, ako ju začnú realizovať extrémisticky ladené skupiny, pretože tí by si domobranu vytvorili podľa vlastných vzorov. Platí tiež, že nevenovanie sa tejto problematike im bude len zvyšovať podporu.

Skúsenosti zo zahraničia

1. Príklady funkčnej a pred zneužitím odolnej teritoriálne viazanej  obrany možno dnes nájsť aj vo viacerých vyspelých demokratických krajinách.
2. Nórsky systém domácich gárd (Heimevernet) natoľko inšpiroval slovenských politikov, že v rokoch 1995-1998 začali budovať podobný systém domobrany aj u nás. Ide o rýchly systém mobilizácie v reakcii na krízové situácie, pričom jednotky domácej gardy sú zastúpené v každej obci. V čase mieru má nórska domobrana 1 200 členov, pričom podľa potreby je pripravených v pohotovosti ďalších 3 500 občanov veľmi rýchleho nasadenia. Celkovo majú domáce gardy až 45 000 členov.
3. Obdobné systémy domácich gárd fungujú aj vo Švédsku (Hemvärnet) a Dánsku (Hjemmeværnet).
4. V Rakúsku sú pre prípad mobilizácie pravidelne cvičení členovia dvoch nezávislých štruktúr domobrany: „teritoriálne viazaná obrana“ („Raumgebundene Landwehr“) a podporná „mobilná obrana“ („Mobile Landwehr“) schopná rýchleho nasadenia napríklad na zvýšenú ochranu hraníc.
5. Všetky spomenuté krajiny (AUT, SWE, NOR, DNK) patria dlhodobo medzi najbezpečnejšie krajiny v Európe (pozri priložený graf). Patrí tam aj Švajčiarsko (CHE), a to i napriek odporcami kritizovanej skutočnosti, že v súvislosti s domobranou je vo švajčiarskych domácnostiach v súčasnosti až 500 000 najmodernejších plne funkčných útočných pušiek SIG 550, ako i ďalšie zbrane staršej výzbroje patriace vyšším ročníkom mužov.
6. Spomenuli sme aj systém domobrany USA pod názvom „Národné gardy“. Aj on je založený na pravidelnom výcviku miestnych dobrovoľníkov výmenou za špeciálne výhody.

Ďalšie psychlogické a morálne aspekty

1. Je známou skutočnosťou, že v bojových umeniach sa oddávna kládol veľký dôraz na čestné spôsoby tých, ktorí sa v tom mali stať majstrami. Mnohé z vtedajších "veľkých učení" sa zachovalo dodnes. Nešlo pritom len o hrdinských samurajov či rytierov. Známe sú prípady celých armád, ktorých ušľachtilé spôsoby vzbudzovali rešpekt dokonca aj u svojich nepriateľov. Ich povesť ich predchádzala doďaleka a už len samotný zjav pôsobil odzbrojujúco. Až neskôr, keď sa pôvodné princípy prestali dodržiavať, keď sa z ochrancov postupne stávali "nájomní vrahovia", zanikla ich sláva a "neporaziteľnosť". Nebojovali už len proti prípadným votrelcom a lúpežníkom, sami sa nimi stávali. Okrem toho sa častými bojmi medzi sebou vzájomne oslabovali.
2. Za nečestné a nedôstojné sa veľmi dlho pokladali napríklad "údery od chrbta", vraždy v spánku alebo v situáciách, pri ktorých sa obete nemohli brániť. Nie je náhodné, že tí, čo podobné spôsoby preferovali, boli väčšinou "zbabelci" vyhýbajúci sa "rovnému boju". Báli sa, že by v ňom neobstáli. Majstri a učitelia dávnych bojových umení vedeli, že len "morálna pevnosť" založená na nesebeckej pomoci vojsko zjednocuje, dáva mu silu a podporuje vedome chcenú disciplínu a vernosť v jeho radoch. Opačným prípadom sú "vojská" dnešných drogových kartelov, ktorých "disciplína" je vynucovaná strachom a podplácaním, bez akýchkoľvek "vyšších hodnôt", s prejavmi nespravodlivosti a krutosti paranoidných "šéfov" aj voči vlastným podriadeným, takže tam môže dochádzať k častým zradám a zmenám strán podľa toho, kde "zradca" momentálne očakáva lepšie podmienky.
3. Vo svojej bezpečnosti sa spoliehame na technologicky najvyspelejšie armády, ktorých vojenské doktríny sú založené na technologickej prevahe zbraňových systémov. Teda takých, ktoré "vidia súpera" ako prvé a zlikvidujú ho, keď to vôbec nečaká. Útočníci pritom často sedia v bezpečí, ďaleko od zóny bojov. Za kľúčový faktor úspechu dnešných "vyspelých" armád sa teda považuje práve to, čo sa v minulosti považovalo za nečestné a zbabelé. Už len to hovorí o tom, že "niekde musí byť niečo nesprávne". Za takých podmienok sa nemôže pestovať žiadne hrdinstvo, takže všetci tí, čo si zvykli skrývať sa za svoje stroje či technológie, sa musia stať bezradnými po tom, čo tieto ich "pomôcky" zlyhajú, alebo sa nedajú použiť.
   

   O problémoch dnešných "vyspelých" armád vypovedá aj štatistika počtov samovrážd. Podľa štúdie US Department of Veteran Affairs aktualizovanej v roku 2017 týmto spôsobom v USA roku 2014 zahynulo každý deň v priemere až 20 veteránov. Štúdia po prvý krát spracovala informácie o všetkých zaznamenaných samovraždách všetkých veteránov žijúcich v USA. V roku 2014 veteráni tvorili v USA 8.5 percentný podiel dospelého obyvateľstva, avšak na počte samovrážd dospelých sa podielali 18 percentným podielom. V roku 2010 tvorili 9,6% dospelej populácie a na počte samovrážd sa podielali až 20,1 percentným podielom.

4. K takémuto prípadu dochádza napríklad vtedy, keď chce armáda obsadiť cudzie územie. To sa totiž už nedá docieliť "zo vzduchu". Potrebný je vstup pozemných vojsk, ktoré už prestanú byť v navyknutom "bezpečí".  Ich vojaci sa náhle ocitajú v neznámom prostredí, kde musia žiť, spať, neustále "obkolesení" cudzím obyvateľstvom, v očiach ktorých sú nenávidenými votrelcami, pričom vôbec nevedia, odkiaľ môže prísť "útok".  Ich psychika tým musí veľmi trpieť. Ak by sa rozptýlili, oslabilo by ich to. Ak by sa však držali pokope, stávajú sa "ľahkým terčom" pre moderné zbrane, aké sami pred tým používali. "Chrániť" sa môžu len prostredníctvom odradzovania strachom, čo predpokladá mimoriadnu krutosť v odvetách voči útokom miestnych obyvateľov, ktorí sú potom čoraz viac upevnení vo svojom mravnom presvedčení a odhodlaní bojovať proti nim.
5. To všetko sú dôvody, prečo sa dnes stáva čoraz nepopulárnejšou pozemná invázia aj tých najväčších svetových mocností do oveľa slabších krajín.  Áno, ich armády môžu účinne bojovať a "ľahko premôcť" inú, podobnú, na určitom mieste koncentrovanú armádu alebo jej stroje. Avšak skúsenosti z Afganistanu alebo Vietnamu  hovoria o tom, že v boji proti dobre pripravenému "miestnemu obyvateľstvu" to prestáva platiť. Čím menšie, účinnejšie, relatívne lacnejšie a presnejšie môžu byť dnes ručné zbrane, tým je situácia výhodnejšia v prospech domobrany a v neprospech expedičných armád. Psychologický efekt dobre organizovanej teritoriálnej obrany môže byť preto ešte väčší, ako je efekt členstva vo veľkom vojenskom zoskupení, ktorého akcieschopnosť je závislá na politickej vôle tých, čo nie sú bezprostredne ohrození, a ktorého slabiny nepriateľ dobre pozná. Z čisto vojenského hľadiska môže byť nevýhodou aj právo veta alebo dôraz na transparentnosť.
6. Agresori to majú "uľahčené" len tam, kde obyvateľstvo nie je jednotné, kde už pred tým začala občianska vojna. Pretože len vtedy sa im otvára možnosť podporiť jednu z miestnych bojujúcich strán a dopomôcť jej k víťazstvu. Občianska vojna sa však nerozpúta tam, kde morálna vyspelosť dosahuje určitú úroveň, nech by bol vplyv zo zahraničia akýkoľvek. K tomu, aby sa rozhodujúca časť obyvateľstva nechala "podplatiť", "oklamať" či inak vyprovokovať k vraždeniu svojich spoluobčanov, je už potrebná vysoká dávka nedôvery či nenávisti. Predchádzať tomu zjednocovaním a podporou vzájomnej dôvery je preto jedným z dôležitých zámerov tohoto projektu.
7. Vyššie uvedené súvislosti poukazujú na dôležité poznatky, ktoré by sa dali zhrnúť do nasledovných viet: Skutočné riziko bezpečnosti predstavujú len krajiny s "morálne pokleslým" obyvateľstvom. Avšak akokoľvek mocnými by boli, môžu škodiť len tam, kde taktiež existuje "armáda" podobne "morálne pokleslých", na ktorých by sa pri svojej činnosti v cudzom prostredí mohli "zachytiť. Aj to boli dôvody, prečo sa v dávnych bojových umeniach kládol vysoký dôraz na čestný prístup.
   

   Historický príklad prevahy domobrany Miestni obrancovia za jedinú noc úplne zničili dva útočné motostrelecké batalióny 131 „Majkopskej brigády“ ihneď po tom, ako na Silvestra 1994/1995 vošli do mesta Groznyj s cieľom obsadiť železničnú stanicu v centre. Do mesta mali vojsť s určitým časovým rozostupom. Nasledujúce ráno bol druhý batalión, ktorý do stanice ani nedošiel, zničený úplne, a zvyšky personálu prvého batalióna sa ocitli zamknuté v budove stanice. Celá technika zhorela, dochádzalo strelivo. Pokúsme sa teraz priblížiť, čo sa odohralo bezprostredne po vstúpení vojsk do mesta: „Dudajevci ani nečakali, že bude uskutočnený takýto samovražedný krok“ (...) „Vpustili ich, porátali a začali likvidovať“ (...) „Boli dobre vyzbrojení. Mali toľko granátometov, že s nimi neničili len techniku, ale aj jednotlivých ľudí. Bojovali podľa presne určeného plánu, v 10-20 členných skupinách pozostávajúcich z niekoľkých granátometčíkov a samopaľníkov ktorí ich kryli. Alebo zo snajperov, ktorí ich tiež kryli. Nepodnikali žiadne veľké útoky. Využívajúc znalosť mesta sa objavovali na potrebnom mieste, spoza rohu ostreľovali bojovú skupinu a potom sa stiahli. Každá skupina kontrolovala svoj rajón, každý snajper svoju križovatku“. „Z Majkopskej brigády vošlo do Grozného okolo 700 vojakov a 100 motorizovaných strojov. Po 60 hodinách vyšlo z Grozného okolo 200 ľudí a 7 strojov. Podobne sa viedlo aj ostatným jednotkám, ktoré vošli do Grozného 31. Januára 1995. Niekto stratili 2/3, niekto polovicu vojakov. Všetci však prišli o takmer celú techniku. Miestni obrancovia vtedy vedeli, že žiadny ich bojový stroj v tom čase v meste neoperuje, a tak mohli ničiť všetky, čo videli. Zdroj: televízny dokument 60 часов Майкопской бригады. Производство телекомпании СЕТИ НН, 1995

8. Na porovnanie si teraz zoberme príslušníkov miestne viazanej "gardy", ktorá - podobne ako príslušníci vojenských záloh, môže byť povolaná a vyzbrojená len v čase výnimočného stavu alebo pri výnimočných situáciách. Ich hlavnou úlohou je chrániť svoje bydliská, rodiny či slabších susedov a spoluobčanov, pomáhať v čase núdze. Už len tento samotný princíp je z morálneho hľadiska ďaleko ušľachtilejší ako princíp profesionálnej armády, kde vojaci výmenou za "žold" musia poslušne poslúchať akékoľvek rozkazy, čo ich môže dostať až do situácie "nájomných vrahov" podnikajúcich útoky do susedstva, ktoré nemusia byť vždy nutné. Pokiaľ domobrana slúži na svoj účel a musí zobrať niekomu život, tak je to len v nutnej obrane na záchranu života seba alebo svojich obyvateľov zastavením ozbrojeného vraha, ktorý musel predsa rátať s takouto reakciou a nemusel cudzie územie vôbec ohrozovať.
9. Poďme však ďalej. Príslušníci "domácich gárd" žijú a spia u seba doma aj počas najväčšieho ohrozenia, takže sú pre nepriateľov "neviditeľní". Nemusia zápasiť s "výčitkami svedomia" a majú podporu ostatného obyvateľstva - na rozdiel od agresorov, ktorí snáď do krajiny nestúpili z vlastnej vôle, a ktorí sa preto môžu cítiť ako "dobyvatelia". Ich relatívne lacné ručné zbrane sú účinné aj voči sto až tisícnásobne drahším strojom cudzej armády, na ktoré  je počas invázie životne odkázaná.
10. Všetky uvedené skutočnosti sú dôkazom toho, že budovať štruktúry teritoriálnej obrany sa stáva čím ďalej tým viac efektívnejším, ako je tvorba schopností bojovať v zahraničí. Ukazuje tiež, že to, čo sa dnes považuje za najväčšiu výhodu - technologická prevaha - je výhodou len v určitých relatívne úzko vymedzených prípadoch, voči ktorým je možné pomerne účinne sa brániť asymetrickými metódami. V skutočnosti je však najväčšou nevýhodou takýchto systémov ich vysoká cena a v mnohých prípadoch aj vysoká zraniteľnosť. Nie sú teda použiteľné vo veľkom, a už vôbec nie na "boj proti obyvateľom".

Bezpečnosť štruktúr teritoriálnej obrany

1. Od nášho vstupu do NATO sa tvorba štruktúr teritoriálnej obrany nestretá s dostatočnou politickou vôľou. Panujú najmä obavy z ich možného zneužitia, ako sa to stalo počas druhej svetovej vojny.
2. Ak už raz vývoj situácie prerastie do veľkého konfliktu, akým bola druhá svetová vojna, je neskoro začať s "nápravnými" opatreniami, pretože vtedy sa už vzorce správania más prepadli na úroveň, ktorú nie je možné pozdvihnúť inak než zničením všetkého doterajšieho. Vo vzniknutom chaose, rozvíjajúcej sa špirále násilia a v strachu o holú existenciu  potom neprekvapuje, ak dochádza k zneužitiu nielen domobrany, ale aj všetkých ostatných "silových" organizácii, ako sú armáda alebo  policajné zbory, ďalej súdnictva, výkonnej moci, atď..
3. V Projekte bezpečnosti Slovenska kladieme dôraz na to, aby nedochádzalo k zneužívaniu moci navrhovaných štruktúr teritoriálnej obrany, a taktiež akýchkoľvek iných inštitúcií. Slúži na to celý rad "nástrojov" a kontrol, z ktorých niektoré uvádzame v tomto zostručnenom texte. Domobrana je navyše navrhnutá tak, aby sama slúžila ako nástroj na zvyšovanie morálnej úrovne obyvateľstva so všetkými pozitívnymi dopadmi, ktoré s tým súvisia.
4. Pre "bezpečnosť" domobrany  je kľúčové, za akým účelom, kým, kedy a akým spôsobom je  organizovaná a kto tvorí jej rady.
5. Nemala by byť organizovaná jednou politickou stranou, ktorá je navyše ostro vyhranená voči určitým skupinám obyvateľstva na rasovom alebo teritoriálnom princípe. Ale ani stranou ostro vyhranenou voči legitímne zvolenej vláde alebo krajine. Nemôže byť vôbec spojená s politickými preferenciami. Už len preto by ju mala iniciovať legitímna vláda. Mala by vzniknúť na základe širšieho konsenzu, čo je možné docieliť jedine tým, ak sa za najvyšší princíp, čo riadi jej činnosť, ustanovia konkrétne pravidlá a princípy, platné pre všetkých bez rozdielu, v ktorých nemá miesto žiadny "radikalizmus", hnaný nepriateľstvom voči niekomu konkrétnemu, ale naopak -  nesebecká "služba", preukázateľná dlhodobou činnosťou. Tieto pravidlá musia byť vytvorené vopred a musia úzko súvisieť s morálnymi či mravnými hodnotami. V celom tomto príspevku sa snažíme dokázať, že jedine to im prinesie záruky stability, prosperity a trvania a zabezpečí široký konsenzus nekonfliktného typu aj u ľudí s rozdielnymi náhľadmi na riešenia problémov, na svet, alebo na politickú situáciu. Úloha domobrany pritom nebude spočívať vo vyhľadávaní, posudzovaní alebo "trestaní" previnilcov, ale v poskytovaní ochrany pred nimi na podobnom princípe, ako keď si človek zabezpečuje auto proti zlodejom. Ak niekoho prichytia "pri čine", zadržia ho a odvedú do rúk policajným zložkám.
6. Mala by byť budovaná  ešte v "pokojných časoch". Pokiaľ už nastala vyhrotená bezpečnostná situácia, nezostáva veľa času na prípravu a dôslednú kontrolu, čo sa zákonite musí premietnuť do "kvality" jej členov, ako sa to dialo za čias fašistického Nemecka a Slovenského štátu. Preto je nevyhnutné začať s tvorbou teritoriálnych obranných štrukúr už dnes, na pevných základoch, s prísnou selekciou uchádzačov a s dostatkom času na ich "osvedčovanie sa" vo svojich pozíciách.
7. Pri absencii štátom riadenej domobrany existuje riziko, že pri zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácii  vznikne živelne ako spontánna reakcia obyvateľstva na hrozby. Tento vývoj sme zaznamenali napríklad v  Kolumbii (reakcia obyvateľov na ukrutnosti páchané radikálmi komunistického odboja) alebo v Mexiku (reakcia obyvateľov na násilie drogových kartelov). V obidvoch prípadoch začala po náhlom vzniku rýchlo naberať na moci, ktorá sa potom "vymkla z rúk". Keď už niekto trpí a má strach o život, nebude venovať čas na zdĺhavé preverovanie a príjme kohokoľvek, kto mu ponúkne ochranu.
8. Podobné nebezpečie v sebe zahŕňa aj nekontrolovaný vznik "domobrany" vo forme polovojenských skupín, čo už je reálny prípad na Slovensku. Už len preto, že vznikajú ako reakcia na "nečinnosť vlády", sú sotva naklonené oficiálnej vládnej politike. Je preto pravdepodobné, že im budú "blízke" názory niekoho, kto si rovnako ako oni všíma "chyby" vlády a poukazuje na nich. Ľahko sa potom môže stať, že sa dostanú pod vplyv zahraničného (polo)vojensky orientovaného subjektu, dostatočne silného na to, aby dokázal poskytnúť "kvalitných inštruktorov" v potrebnom množstve. O "priateľské" subjekty ísť nemôže, pretože tie by nikdy takýmto spôsobom nezasahovali do vnútorných záležitostí iného štátu - z polarizácie a radikalizácie, ktoré by tým podporovali, nemôže vzísť "nič dobré".  Tak sa stáva, že mnohí, čo vstupujú do podobných polovojenských organizácií s pôvodne čistými úmyslami sa postupne môžu stať nástrojom presadzovania nebezpečných cudzích záujmov bez toho, že by si toho boli vedomí.
9. Účinným opatrením proti zneužitiu moci môže byť domobrana budovaná decentralizovaným spôsobom, napríklad na úrovni obcí. V konečnom dôsledku je aj zmyslom, aby v každej obci bol niekto, kto tam žije, pozná miestne pomery a je ochotný a schopný pomáhať spoluobčanom v núdzi. Podstatné je, aby všetky pravidlá spojené s jej fungovaním boli vytvorené a prísne kontrolované na úrovni štátu: podobne, ako je kontrolovaná armáda, iné silové zložky či inštitút zbrojných preukazov pre civilistov. V týchto pravidlách musí mať najvyššiu prioritu morálny kódex, podľa ktorého sa budú uchádzači vyberať. Jeho  porušenie bude znamenať okamžité vylúčenie.
10. Projekt bezpečnosti a rozvoja Slovenska sa zaoberá konkrétnym návrhom spomínaných pravidiel, kódexu ako aj ďalšími podrobnosťami tvorby teritoriálnych obranných štruktúr v nadväznosti na existujúce podmienky a predpoklady v SR. Dôraz je kladený na to, aby sa ich príslušníci mohli  stať viditeľnými čestnými "mužskými vzormi", ktoré by nahradili súčasné vzory mládeže, deformované vplyvom rôznych propagánd. Aj od toho je možné očakávať postupné zlepšovanie situácie v celospoločenskom meradle spolu so zastavením radikalizácie, ktorá je tiež len dôsledkom nedodržiavania "morálky" takmer vo všetkých oblastiach spoločenského života.
11. Musí to byť snaha zdokonaľovanie sa v spoločensky prospešných morálnych kvalitách v spojení s nesebeckou pomocou druhým, čo bude členov domobrany spájať. Nesmie to byť príslušnosť k určitej strane alebo len rovnaký názor ku konkrétnym problémom. Neodporúčame tiež, aby členstvo bolo motivované finančne,  ako je tomu napríklad v Nórsku a ako je to tiež u profesionálnych armád.
12. Ak by došlo k realizácii projektu v plnom rozsahu, schopnosti udržania bezpečnosti by už neboli závislé na pomoci zvonku.

Nástup zahraničnej "politiky 21.storočia"

1. Ak si chce Slovensko dlhodobo udržať mier, je potrebné aby sa zdržovalo činností, ktoré podporujú konflikty v iných krajinách a aby naopak aktívne prispievalo k mierotvorbe v globálnom meradle.
2. K tomu je potrebné rešpektovať určité pravidlá. Úzko súvisia s morálnymi pravidlami, ktoré je potrebné zavádzať a rešpektovať aj pre členov teritoriálnych obranných štruktúr na udržanie mieru v krajine. Nejde o nič, čo by nebolo známe. Vo svojej vojenskej doktríne sa k nim kedysi hlásilo Slovensko. Sú tiež zakotvené v medzinárodnom práve a dlho sa ich snažila rešpektovať aj Bezpečnostná rada OSN pri tvorbe rezolúcií. Od určitého momentu sa však nedodržiavajú, čo je taktiež jedna z dôležitých príčin rozmáhajúcich sa konfliktov.
3. Projekt bezpečnosti a rozvoja Slovenska sa preto podrobnejšie zaoberá aj návrhom vyššie spomínaných pravidiel. Ide najmä o zákaz vmiešavania sa silou do vnútorných záležitostí iných krajín a o zákaz podpory ktorejkoľvek bojujúcej strany v existujúcom konflikte, či už dovozom zbraní, prísunom "zahraničných bojovníkov", a pod. Rešpektovanie obidvoch zákazov je potrebné prísne vynucovať, čo v praxi znamená, že akonáhle dôjde k invázii, medzinárodná spoločnosť má nielen oprávnenie, ale aj povinnosť prísť na pomoc napadnutému tým, že "vytlačí" cudzie vojsko späť za hranice, ak s tým oficiálna vláda napadnutej krajiny súhlasí. V prípade vzniknutého konfliktu (občianskej vojny) je zase potrebná prísna blokáda hraníc s cieľom uzavretia akéhokoľvek prílivu zbraní alebo osôb, ktorí by sa mohli stať "zahraniční bojovníci". Pokiaľ by sa to nezneužívalo, povolená môže byť humanitárna pomoc a prísun liekov.
4. Mnohé súčasné konflikty by mohli byť zastavené, ak by sa spomínané princípy rešpektovali alebo dôsledne vynucovali. Neboli by ani potrebné žiadne vojenské aliancie, pretože by sa celá medzinárodná spoločnosť automaticky stala "spojencom" tých, koho by napadli. Mimochodom, na týchto pravidlách sú založené aj princípy zahraničnej politiky krajín hlásiacich sa k aktívnej neutralite. Je preto len na škodu, že mnoho bezpečnostných analytikov dnes princípy neutrality znevažuje, resp. verejnosti podsúva príklady, kedy neutralita "zlyhala" tým, že neutrálna krajina bola napadnutá. Neutralita ako princíp vo svetle vyššie stanovených pravidiel nemôže zlyhať nikdy, vždy bude podporovať mierovú spoluprácu. Pri napadnutí neutrálnej krajiny zlyhalo len to, že iné krajiny sa nesprávali ako "neutrálne" - najmä samotný agresor a potom ostatní, ktorí proti porušeniu neutrality nezasiahli.
5. Z histórie je známe že spomínané pravidlá "neutrality" porušujú najmä veľké a silné mocnosti, pretože sa na to cítia "dostatočne silné", a nie sú tiež natoľko závislé na stabilite susedov, ako malé štáty. Avšak žiaľ, v poslednom období sa nerešpektovanie pravidiel "neutrality" rozširuje aj na menšie krajiny, aj keď ide len o rôzne podporné vyjadrenia či poskytnutie svojho územia pre umožnenie invázie, s argumentáciou, že je to potrebné na zabránenie "väčšieho zla". Bolo by naivné si myslieť, že s tým nesúvisí ich členstvo vo vojenských zoskupeniach, alebo to, že takéto "malé rozhodnutia" nezostávajú bez vážnych následkov na ich vlastnej bezpečnosti. Už len tým, že sa takéto činy nedajú zmazať, a pokiaľ nedôjde k ich "náprave" oveľa väčšími a už ťažšie realizovateľnými skutkami vyžadujúcimi si odvahu alebo preukázateľný vplyv na globálny mier, budú vždy silným ohniskom podpory extrémistických hnutí, ktoré z podobných chýb ťažia a ktoré môžu viesť ku skutočným katastrofám. Tu treba zdôrazniť, že tu nemáme na mysli vodcov-populistov, ktorí len ťažia z toho, čo je "populárne", ale najmä masy váhajúcich či vlažných, ktorí ich vo voľbách podporujú len preto, že otvorene kritizujú chyby, ktoré si ich oponenti nechcú alebo nedokážu otvorene priznať, i keď ich snáď aj tušia.
6. Preto je súčasťou tohoto projektu aj podpora neutrality. S tým, že sa tento koncept môže naďalej vyvíjať tak, aby čo najlepšie zodpovedal navrhovanému novému systému bezpečnosti fungujúcemu na báze rešpektovanie pravidiel načrtnutých vyššie. Jeho pôvodný názov bol "Projekt bezpečnosti, neutrality a rozvoja Slovenska".
7. To však neznamená, že by Slovensko malo bezhlavo vystúpiť z NATO. Má sa len vyvarovať chýb, ku ktorým nás členstvo v NATO v súčasnosti "motivuje".
8. V prvom rade to znamená znížiť závislosť na spojencoch v oblasti bezpečnosti vybudovaním efektívnej teritoriálnej obrany podľa tohoto projektu, teda nespoliehať sa len na princíp mobility. Nemalo by si ani nechať budovať základne akýchkoľvek cudzích vojsk (teda aj členov NATO) na svojom území. Cudzie sily nemajú čo hľadať na území iných, také niečo vždy obmedzuje suverenitu.
9. Ďalej, vo svojej činnosti v rámci NATO má Slovensko využiť všetky možnosti (právo veta a pod.), aby aj táto organizácia ako celok rešpektovala "politiku 21.storočia", teda aj prvky "aktívnej neutrality". Môže pomáhať spojencom v čase napadnutia zvonku, nesmie však zasahovať do vnútorných záležitostí tretích krajín alebo svojich spojencov.
10. Bližšie informácie sú obsiahnuté v článkoch na týchto stránkach.