Venezuela patrí medzi mimoriadne obdarené krajiny - s najväčšími potvrdenými zásobami ropy na svete. Jej vlády viac ako polstoročia využívali príjmy z predaja ropy na rozsiahle verejné projekty rozvoja infraštruktúry, vzdelania, potravinovej bezpečnosti, na odstránenie chudoby, atď. Človek by si povedal, že tam musí vládnuť prosperita. Avšak opak je pravdou. Krajinu dnes zmieta natoľko vážna hospodárska kríza, že tam už chýbajú základné potraviny a lieky. To málo, čo v obchodoch zostalo, ľudia rabujú, hrozí hladomor a riziko vypuknutia občianskej vojny.

Situácia sa zdá paradoxná len na prvý pohľad. Hlbšie skúmanie odhalí, že to, čo krajinu dohnalo do súčasných problémov, bol len zákonitý vývoj dôsledkov individuálnych rozhodnutí a spôsobov uvažovania más obyvateľstva, ktoré od určitého momentu mohlo pomerne slobodne určovať, čo vláda s ľahko dostupnými príjmami urobí. Hovorí o tom, že hlavným činiteľom vedúcim k materiálnemu blahobytu nie sú prírodné zdroje, ale morálna vyspelosť, kvality či preferované hodnoty väčšiny obyvateľstva. To všetko súvisí so schopnosťami dlhodobo spravovať bohatstvo.

Tvorcom verejných politík tento dôležitý poznatok zreteľne ukazuje, že ak chcú obyvateľstvo viesť k trvalo udržateľnému blahobytu, musia sa predovšetkým zamerať na pozdvihnutie jeho morálnych kvalít. Poďme však pekne po poriadku a zanerajme sa teraz podrobne na objasnenie súvislostí vývoja vo Venezuele.

Prvý kontakt s krajinou

S ľuďmi tejto federatívnej republiky som sa po prvý krát dostal do kontaktu na prelome rokov 1999 – 2000. Zhodou okolností to bolo v čase, keď ju postihla jedna z najväčších prírodných katastrof za posledných 50 rokov. Ocitli sme sa vtedy priamo v jej centre: v štáte Vargas, kde vtedy následkom zosuvov pôdy zahynulo 10% obyvateľstva a 75% stratilo strechu nad hlavou[1]. Z povrchu zemského zmizli celé dediny a mestá, infraštruktúra bola úplne zničená. Vládla tam zjavná anarchia a ani nasadená armáda nedokázala zabrániť masovému rabovaniu. Vláda vtedy musela v najviac postihnutých oblastiach vyhlásiť stanné právo, ktoré trvalo celý rok[2].

Chceli sme sa len pozrieť na rozsah škôd a pokračovať ďalej. Každý jeden, ktorý nás videl kráčať k bráne areálu stráženého letiska, nás od toho odhováral. Vraj je to tam príliš nebezpečné. „V žiadnom prípade nechoďte na druhú stranu cesty“ - varovali nás pri bráne. Nerozumeli sme tým slovám, a preto sme neposlúchli. Prešli sme cez cestu. Ďalej sme sa už nedostali. Neprešla ani minúta, a takmer sme prišli o život. Policajti, ktorí nás odtiaľ odvádzali na ošetrovňu, nám vysvetľovali, že oni s tými ozbrojenými lupičmi nemôžu robiť vôbec nič. „Rabujú, lebo prišli úplne o všetko, tak môžu mať aspoň niečo, čo potrebujú k prežitiu“.

Neskôr som mal možnosť komunikovať s tými, čo prežili, alebo ich aspoň pozorovať. Bolo zaujímavé sledovať „náhodné“ udalosti najrôznejšieho druhu, ktoré zachránili život tomu či onému. Ale ako to na nich vplývalo, akým spôsobom to ovplyvnilo ich osobnosti, z toho až mrazí. Človek mal pocit, ako keby sa v tej časti sveta nad obyvateľstvom nečakane prehnal „biblický súd“. Prevažná väčšina z postihnutých zatrpkla. Bolesť nad stratou blízkych a majetku prerástla do nenávisti živenej pocitom bezmocnosti ovplyvniť to, čo by si tak veľmi želali a bezhraničnej závisti voči každému, koho tragédia nepostihla, teda aj voči nám. Takto bičovaní si robili zle navzájom. Z toho potom vyplývali lúpeže a vraždy. V blízkom hlavnom meste, kde sme vtedy strávili jedinú noc, zabili počas tých niekoľko hodín 37 ľudí. S úžasom som pozoroval muža, ktorý, len čo sa oddelil od väčšej skupiny ľudí, bol v menej osvetlenej uličke okamžite napadnutý inými, kvôli malému batohu, čo niesol, a o ktorý musel s nimi bojovať, a to len pár krokov od nás, pričom policajt, čo nás tam strážil, neurobil vôbec nič. Ubránil sa. Rozhnevaní útočníci hodili ešte za ním sklenenú fľašu. Našťastie netrafili, minula len kúsok od jeho hlavy.

Teda prvé, čo sme si v tom čase mohli vo Venezuele všimnúť bola extrémne vysoká kriminalita. Svedčia o tom aj štatistiky: kým v rokoch 1993-1998 sa počet vrážd na 100 000 obyvateľov pohyboval na úrovni okolo 20, v roku 2000 už presiahol hranicu 30 obetí. Nárast kriminality v tom ťažkom období neprekvapoval. Avšak celkové skúsenosti s uvažovaním a konaním tých, čo prírodnú katastrofu prežili, hovoria aj o tom, že nárast kriminality nemusel byť až taký vysoký. Stretli sme sa totiž aj s ľuďmi, na ktorých nečakaná udalosť zapôsobila opačne, ako na spomínanú väčšinu. S pohnutým výrazom tváre rozprávali o tom, ako bol ich život zachránený, označujúc to za „zázrak“, a boli za to nesmierne vďační. V hlbokom rozochvení sa otvárali jemným podnetom, ktoré k nim prichádzali akoby v obrazoch. Udalosti, ktoré sa ich pred tým bolestivo aj radostne dotýkali, začali vnímať „z nadhľadu“. S udivením videli zrazu maličkosti, ktoré by si pred tým nikdy nevšimli, ako príčiny toho všetkého, takže jasnejšie chápali i zmysel toho, čo pred tým pokladali za náhodné alebo dokonca nespravodlivé. Stali sa pokornejšími. Zatúžili sa zmeniť, prebudovať svoj život a priority od základu, stať sa lepšími ľuďmi, a bolo z nich cítiť veľké odhodlanie.

To, čo sa dialo vo Venezuele na prelome rokov 1999 a 2000 len odrážalo úroveň morálnej vyspelosti miestneho obyvateľstva. Po kolapse bezpečnostného systému, v chaose a vo vyhrotených situáciách sa u jednotlivcov začalo prejavovať len to, čo už pred tým „driemalo“ v ich myšlienkovom svete, resp. ich skutočný charakter, ktorý sa pred tým len snažili skrývať pred inými.

Čo však prekvapuje je skutočnosť, že miera kriminality sa na pôvodnú mieru nevrátila ani po obnovení poriadku. Práve naopak – jej rast pokračoval aj naďalej, a to s takou intenzitou, že od roku 2012 sa Venezuela stala krajinou s druhou najvyššou kriminalitou sveta (Graf 1). Z médií vieme, že vtedy ešte krajina nebola na tom „najhoršie“, pretože k tomu všetkému sa neskôr pridali ešte aj masové nepokoje a rabovania supermarketov, masové zabíjanie príslušníkov policajných síl s cieľom získania zbraní, a pod. V roku 2016 už miera vrážd na 100 000 obyvateľov presiahla podľa venezuelskej mimovládnej organizácie „Observatory of Violence“ hranicu 90. Pre získanie obrazu, o akej intenzite tu hovoríme, pri rovnakej miere v SR by šlo o 4 500 osôb, čo je viac, ako počet oficiálnych obetí ukrajinského konfliktu v najhoršom roku 2014.

Páchateľmi násilia sú najmä skupiny ozbrojených banditov. Zázemie im poskytujú najchudobnejšie štvrte (tzv. „Barios“). Spravidla ide o menšie skupiny okolo 20 členov, ktoré kontrolujú rôzne časti „barios“, a bojujú tiež medzi sebou. Kriminalita sa ale už dávnejšie neobmedzuje len na chudobné štvrte. Banditi čoraz častejšie uskutočňujú výpady do „bohatých“ štvrtí. Čiastočne im to umožňuje vláda krajnej ľavice, ktorá nevenuje dostatok úsilia na ochranu príslušníkov strednej a vyššej vrstvy obyvateľstva, ktorí patria medzi ich odporcov (aj vzhľadom na politiku znárodňovania podnikov). Ako uvádza „Venezuela 2017 Crime & Safety Report“, bežnou praxou sú ozbrojené prepady domácností, chodcov, motoristov či ľudí pri bankomatoch alebo priamo v bankách. Útočníci si vyberajú lepšie situované domácnosti, využívajúc dve taktiky. Pri prvej prejdú cez vrátnika pod zámienkou rôznych „opráv“, a zbrane vytiahnu až neskôr. Druhou taktikou je, že ťažko ozbrojená skupina útočníkov sa do objektu jednoducho „prebojuje“. Masovým „zdrojom obživy“ sa stali únosy motivované výkupným. Do roku 2000 bola oficiálne deklarovaná miera únosov podľa policajnej agentúry CICPS okolo 50 za rok. V roku 2011 to bolo už 1 150, pričom v údajoch nie sú zarátané tzv. „expresné únosy“, s ktorými by sa odhadovaná výška únosov vyšplhala až na 5 750. Samozrejme je to sprevádzané masovým odchodom podnikateľov a iných osôb, čo potrebujú k svojmu životu a činnosti prostredie, v ktorom by sa základné práva rešpektovali, a chcú ich preto sami rešpektovať. Rastúca miera emigrácie sa prejavuje najmä po tzv. „Bolivarskej revolúci“ v decembri 1998 (Graf 2) po nástupe spomínanej vlády krajnej ľavice.

Vysoká kriminalita v mierových časoch nie je prirodzená. Vypovedá o vážnych hodnotových problémoch más obyvateľstva. Je spravidla spojená s vysokou mierou korupcie vo vládnych štruktúrach a bezpečnostných zložkách. Ak by tomu tak nebolo, spoločnosť by sa s kriminálnymi živlami dokázala relatívne rýchlo vysporiadať, pretože ani korupcia by nemohla byť dlhodobo utajovaná a tolerovaná. „Skorumpovanosť“ venezuelskej spoločnosti potvrdzujú výskumy. Za posledné dva roky poskytlo úplatok za prístup k základným službám až 38% obyvateľov, pričom miera korupcie na polícii a úradoch bola ešte vyššia[3]. Vo vnímaní korupcie patrí krajina medzi desať najskorumpovanejších krajín sveta[4]. Za takýchto okolností nemôže hospodárstvo Venezuely dlhodobo prosperovať. „Darilo“ sa mu len v počiatočnom období, keď svoje ropné zdroje začalo vyvážať vo veľkom[5].

Holandská choroba

Vysoká kriminalita a ani korupcia však nie sú priamymi príčinami krízy vo Venezuele. To, čo sa tam dnes deje, označujú ekonómovia za obzvlášť silný prípad tzv. „holandskej choroby“ (Dutch disease). Ako napovedá názov, podobný jav po prvý krát pozorovali v Holandsku v 60-tych rokoch minulého storočia, krátko po objavení ložísk zemného plynu. Vysoké príjmy zo zahraničia, ktoré následne začali prúdiť do krajiny, boli zakrátko sprevádzané ekonomickými ťažkosťami.

Mechanizmus „Holandskej choroby“ bol neskôr pozorovaný aj v rade ďalších krajín. Nešlo pritom len o ropu či zemný plyn, ale aj ďalšie prírodné zdroje, ako sú napríklad zlaté alebo diamantové bane. Po prvý krát ho popísali ekonómovia Colden a Neary v roku 1982. Dal by sa zhrnúť nasledovne: vysoký rast príjmov v sektore prírodných zdrojov sa prejaví tlakom na posilňovanie meny, následkom čoho krajina stratí cenovú konkurencieschopnosť v iných sektoroch, čo vedie k poklesu zamestnanosti[6].

Vplyv veľkých zásob ropy na vývoj „bohatstva“ (vyjadreného v HDP na obyvateľa) ukazuje Graf 3. Červenou a čiernou farbou sme v ňom vyznačili trendy vývoja 9 krajín s najväčšími zásobami ropy[7]. Ako je vidieť, bohatstvo vývozcov ropy nerastie kontinuálne, dlhodobo a rovnomerne, ako je tomu u prevažnej väčšiny krajín sveta, a ako by tomu malo byť aj u serióznych podnikov, ktorých rast je založený na pevných základoch. Zostáva na rovnakej úrovni alebo dokonca stagnuje. Je tiež nestabilné, pretože ceny ropy zaznamenávajú vysoké výkyvy (Graf 4). V hospodárstve Venezuely má ropa obzvlášť silné postavenie: tvorí až 50% HDP a 95% exportu.

Je pochopiteľné, že samotná prítomnosť ropy nemusí mať vždy za následok stratu konkurencieschopnosti tradičných odvetví hospodárstva. Naopak, ak by príjmy z nej boli vhodným spôsobom použité na rozvoj, mohlo by to priniesť konkurenčnú výhodu, takže aj efekt na hospodárstvo by bol opačný. Skúsenosti „holandských chorôb“ svedčia len o neschopnosti dotknutých spoločností spravovať ľahko získané zdroje.

Pozrime sa teraz na historický vývoj vo Venezuele vo vzťahu k morálnym vlastnostiam obyvateľstva, ktoré ovplyvňujú aj spôsob ich myslenia, kvalitu každodenných rozhodnutí, vzťahov a v konečnom dôsledku aj charakter vlád, pod ktorými boli a sú nútení žiť.

Od liberalizmu k vojenským diktátorom

Život obyvateľov dnešného územia Venezuely sa spočiatku blížil „ideálom“, ktoré uprednostňujú liberálni ekonómovia. Ako kolónia patril pod správu Španielska, ktoré však bolo „ďaleko“. Obzvlášť na vidieku žilo obyvateľstvo voľne, vzdialené od zákonov centrálnej moci. Títo roztrúsení a ťažko dostupní chovatelia dobytka neboli počas dlhého obdobia „zaujímaví“, pretože pozornosť sa vtedy obracala južne od dnešného územia Venezuely, k zlatým a strieborným baniam na území Aztékov a Inkov. Možno povedať, že tam dochádzalo k tvorbe spontánneho poriadku. Lenže aj to, akým spôsobom k spontánnej tvorbe poriadku dochádza, závisí od charakterových predpokladov tam žijúceho obyvateľstva.

Nie je ťažké si predstaviť, že prví osadníci územia dnešnej Venezuely boli „dobrodruhovia“ túžiaci po majetku, ktorý si častokrát od miestnych obyvateľov vydobýjali nečestným až násilným spôsobom. Lákala ich tam vidina „rýchleho zbohatnutia“: perly, zlato, ktoré ďalšie generácie kolonizátorov už ťažili vo veľkom. Z miestnych obyvateľov si robili otrokov, pričom tam, kde ich počty zdecimovali, si chýbajúcich otrokov privážali z Afriky. Je logické, že samy museli čeliť útokom zvnútra aj zvonku. Do vedenia vznikajúcich komunít sa mohli presadzovať len nekompromisní „tvrdí muži“ s dobrými organizačnými schopnosťami a neskôr aj so schopnosťami vedenia vojen, pretože jedine takí dokázali nastoliť a udržať relatívny poriadok a ochrániť obyvateľov pred inými ozbrojenými skupinami. „Najlepší“ z nich sa presadzovali aj na väčšom území, „slávu“ si získavali v neskorších občianskych vojnách. Bolo preto úplne prirodzené, že od osamostatnenia sa Venezuely (1830) tam na čele spoločnosti po dlhú dobu mohli pôsobiť len vojenskí diktátori (tzv. „caudíllos“).

Títo diktátori vládli svojským spôsobom. Necítili sa ohrození, a preto si nastoľovali vlastné pravidlá. Boli údajne krutí a vo väčšine prípadov silne skorumpovaní. Mali početné väzby a kontrakty s európskymi mocnosťami (napríklad na stavbu železníc), následkom čoho sa zvyšovala zadlženosť. Po krvavej občianskej vojne v rokoch 1859-1863 začala byť situácia neudržateľná. Kríza vyvrcholila v rokoch 1902-1903, keď vtedajší prezident Cipriano Castro odmietol úvery splácať, čo vyústilo do námornej blokády venezuelských prístavov mocnosťami veriteľov. V roku 1908 diktátor Castro ochorel a odišiel sa liečiť do Nemecka. Za svojho dočasného zástupcu ustanovil Juan Vincente Gómeza. Ten oslabenie svojho nadriadeného okamžite využil. Prevzal moc do svojich rúk a Castrovi zakázal vrátiť sa.

Začiatok ťažby ropy

O ložiskách ropy vo Venezuele vedeli miestni obyvatelia už dávno. Na viacerých miestach voľne presakovala na povrch. Tradične ju využívali ako medicínu či na tesnenie svojich člnov. Keď sa informácie o tom rozšírili, zahraničné spoločnosti začali lobovať o práva na prieskum a ťažbu. Nový diktátor si vytýčil za úlohu zbaviť krajinu dlhov, a ropa sa ukázala ako vhodný prostriedok. Začal udeľovať koncesie svojim najbližším známym, ktorí ich potom predávali do zahraničia[8]. Prvá studňa bola vyvŕtaná v roku 1910. V roku 1929 bola už Venezuela najvýznamnejším vývozcom tejto komodity.[9] Zvýšené príjmy z ropy už vtedy spôsobovali „prvú holandskú chorobu“. Podiel poľnohospodárskej produkcie v 1950tych rokoch na HDP sa „scvrkol“ o viac ako 90% v porovnaním s 1920-tymi rokmi.

Zrod demokracie a populizmu

Séria vojenských diktátorov „caudíllos“ bola po prvýkrát prerušená v roku 1945, keď sa po vojenskom prevrate k moci dostal bývalý komunistický radikál a neskôr antikomunista, ľavicovo orientovaný Rómulo Betancourt. Zaviedol všeobecné volebné právo, za čo býva označovaný ako „zakladajúci otec modernej demokratickej Venezuely“. Okrem toho zaviedol podmienku ponechávania 50% zisku ropných spoločností vo Venezuele štátu - tzv. „pravidlo 50/50“ (pred tým v krajine na daniach ostávalo okolo 12,3%). Jeho vládu ukončil ďalší vojenský prevrat (junta) v roku 1948, nastoľujúci opätovnú diktatúru. Vlády sa ujal Delgado Chalbaud a po jeho zabití pri pokuse o únos Pérez Jimenez (1952-1958).

V tých časoch patrila Venezuela medzi najbohatšie krajiny sveta. Jej rast bol však do značnej miery spôsobený verejnými výdavkami financovanými zo zvýšených príjmov z ropy (v kombinácii s nebývalým svetovým rastom dopytu po ropných produktoch), zatiaľ čo tradičné od ropy nezávislé odvetvia stagnovali. Bolo to obdobie megalomanských stavieb a rozsiahlych investícií do rozvoja verejnej infraštruktúry (vrátane mostov a diaľnic), hydroelektrární, ťažobného a oceliarskeho priemyslu. Pérez Jimenez, ktorý bol posledným vojenským diktátorom vo Venezuele, realizoval aj programy rozvoja infraštruktúry bývania pre chudobných s cieľom odstrániť „barios“. Vybudoval najväčšiu univerzitu v Latinskej Amerike. Toto obdobie bolo poznačené veľmi nízkou mierou kriminality príznačnou pre totalitné režimy.

Prevrat v roku 1958 opätovne dostal na čelo vlády Rómula Betancourta. Demokraticky volené vlády sa odvtedy udržali na niekoľko desaťročí. Uveďme ešte, že odstránenie diktatúry tvrdej ruky umožnilo aktivizáciu ozbrojeného „odboja“ Národného oslobodzovacieho frontu a Revolučného ľavicového hnutia, ktoré organizovali zakázaní komunisti. Pretože si však nezískali širšiu podporu obyvateľstva, násilie sa obmedzilo na lokálne strety s vládnymi silovými zložkami. Odboj ustal po legalizácii komunistov v roku 1968, resp. sa pretavil do roviny politického boja.

Vysoké ceny ropy umožňovali Rómulovi Betancourtovi nielenže opätovne konsolidovať dlhy po predchádzajúcom diktátorovi, ale pokračovať aj naďalej v štedro nastavených verejných programoch podpory zdravotníctva, vzdelania, dopravy a v ďalších intervenciách do hospodárstva - napríklad vo forme potravinových dotácií. Aj kriminalita bola udržovaná na relatívne nízkej úrovni 8-10 vrážd na 100 000 obyvateľov.

Vrchol ťažby, ropná eufória a zrod prvých problémov

Vrchol ťažby ropy vo Venezuele bol dosiahnutý v roku 1970. Zdalo sa, že aj ďalšia situácia sa pre ňu vyvíja priaznivo. V roku 1973 došlo k „prvej ropnej kríze“[10], následkom čoho narástli svetové ceny ropy z 3 na 12 dolárov za barel. Ich rast sa však nevrátil na pôvodné hodnoty, ako by tomu bývalo za normálnych okolností, pretože krátko na to nasledovala druhá ropná kríza[11]. Do roku 1980 sa už ceny vyšplhali na 39,5 dolárov za barel, čo v súčasných cenách znamená viac ako 100 USD (Graf 4).

Namiesto toho, aby venezuelská spoločnosť reagovala na prudko stúpajúce ceny obozretným spôsobom tak, že by sa pripravila na dôsledky prasknutia cenovej bubliny, ktorá by raz musela nastať, sa zachovala presne opačne - nechala sa strhnúť do „ropnej eufórie“. Verejné výdavky a súkromná spotreba rástli tak ako nikdy pred tým. V roku 1974-1979 minula vláda Venezuely v absolútnom vyjadrení viac prostriedkov, ako počas celej doterajšej histórie nezávislosti od roku 1830. S tým súvisel aj enormný rast byrokracie. V 1970-tych rokoch došlo k založeniu stoviek štátnych podnikov a decentralizovaných agentúr, pretože verejný sektor bol považovaný za hlavný motor hospodárskeho rastu. Sebavedomá bola aj politika vo vzťahu k investorom. V roku 1975 došlo k znárodneniu oceliarskeho priemyslu a v roku 1976 aj ropného priemyslu.[12]

Roztočenie šialeného kolotoča vládnych výdavkov roztočilo aj kolotoč inflačný. Rast spotrebiteľských cien, do roku 1973 dosahujúci spravidla 0-3%, sa v roku 1980 vyšplhal na rekordných 21,5% a hospodárstvo sa prvý krát po dlhom časovom období dostalo do záporných hodnôt (Graf 5, Graf 6). Boli to príznaky tzv. „druhej holandskej choroby“.

Objavili sa aj hlasy o škodlivosti uplatňovaného prístupu. Prominentný venezuelský diplomat, politik a právnik Juan Pablo Pérez Alfonzo, toho času minister energetiky, ktorý stál za zrodom OPECu a ako minister rozvoja prvej demokratickej vlády bol zodpovedný za vytvorenie „pravidla 50/50“, v roku 1976 vyhlásil: „Uvidíte, že za 10 rokov, za 20 rokov - nás ropa zruinuje... Je to diablov exkrement“.[13] Položil tým základ teórie, ktorú ekonómovia neskôr nazvali „prekliatie zdrojov“ (resource curse) [14].

Neudržateľnosť tempa rastu verejných výdavkov bola hlavnou témou predvolebnej kampane v rokoch 1978-79. Napriek tomu aj nová vláda Luisa Herrera Campinsa (1979-1984) pokračovala v nezmyselnej politike expanzie výdavkov.

Mechanizmy „neviditeľnej ruky“ zatiaľ nehlučne pracovali a pripravovali miliónom ľudí poučenie o tom, aké škodlivé je jednostranne brať a rozdávať bez toho, aby za to bolo poskytnuté vyrovnanie. Pretože prvým dôsledkom, čo takéto prostredie prináša, je skutočnosť, že jednotlivci poľavia v úsilí zaoberať sa takým druhom činnosti, aký by iným priniesol dlhodobý prospech. Úsilie mnohých sa miesto toho zameria na podporu toho, čo dnes označujeme pojmami klientelizmus, korupcia, rodinkárstvo, šplhúnstvo – proste všetko, len nie čestná a svedomitá pracovitosť. Vlastne, ako sme videli, tento prístup sa na území Venezuely prejavoval už od začiatku osídľovania, takže obyvateľstvo len opakovane prejavovalo to, od čoho sa nedokázalo oslobodiť. A muselo žať ovocie svojich chýb. V tomto zmysle je každá podobná katastrofa príležitosťou na pozitívnu zmenu.

V roku 1980 cenová bublina „praskla“. Pokles svetových cien ropy pokračoval na ďalšie takmer dvadsaťročné obdobie. Zmieňme sa, že vtedy bol kurz miestnej meny bolivar dlhodobo (od roku 1961) zafixovaný na úrovni 4,3 za americký dolár. Prudký pokles prílevu „petrodolárov“ (Graf 7) a investícií nebolo možné donekonečna kompenzovať, pretože rezervy centrálnej banky sa rýchlo vyčerpali. 27. februára 1983 došlo vo Venezuele k tzv. „čiernemu piatku“ – prudkej devalvácii bolivaru. V roku 1984 sa jeho výmenný kurz vyšplhal až na úroveň 13,55, čo je viac ako 300% nárast.

Hľadá sa záchranca

S cieľom zmierniť dôsledky krízy reagovala vláda Jaimea Lusinchiho (1984-1989) zavedením preferenčných sadzieb výmenných kurzov (čo ešte viac zvýšilo predpoklady na korupciu a obchodovanie na čiernom trhu) a protekcionistických opatrení pre import. Kládla tiež väčší dôraz na poľnohospodárstvo a potravinovú sebestačnosť, čo sa neobišlo bez štedro nastavenej dotačnej politiky[15]. Podarilo sa jej tým hospodárstvo na určité obdobie znovu oživiť (Graf 5), i keď za cenu ďalšieho rastu štátneho dlhu. V roku 1989 už verejné financie neboli udržateľné a hospodárstvo sa dostalo na doposiaľ historickú úroveň prepadu a inflácie Graf 5, Graf 6.

Obyvateľstvo však malo svojské vnímanie situácie. Tak, ako vždy, za všetkými problémami, ktoré sa ich bolestivo dotýkali, hľadali zodpovedného niekoho „zvonku“, a nemysleli na to, že sú to predsa oni, čo tvoria spoločnosť, v ktorej musia žiť, a že aj zmena k lepšiemu musí začať od nich samotných, aby potom dokázali ovplyvniť aj kvalitu vlád, a túto si ubrániť od akýchkoľvek externých vplyvov. V tom období boli voľby, v ktorých hľadali nového „záchrancu“. Účasť bola vysoká: 95% oprávnených voličov, pričom absolútnu väčšinu ich hlasov (52%) dostal Carlos Péres. Ten istý Péres, čo pôsobil na čele vlády v rokoch 1974-1979, v čase „ropnej eufórie“ a rekordných vládnych výdavkov. Aj preto ho začali označovať ako „prezidenta hospodárskeho zázraku“. Napriek tomu, že práve jemu možno pripísať najväčšiu vinu za krízový stav.

Stav ekonomiky „prezidentovi hospodárskeho zázraku“ neumožnil byť aj naďalej populistom, pretože tentokrát mu na to chýbali prostriedky. Po svojom nástupe v roku 1989 bol preto nútený prijať IMF a Svetovou bankou navrhovaný balíček neoliberálnych reforiem (liberalizácia cien, zrušenie preferenčného kurzu, privatizácia štátnych podnikov, liberalizácia cien ropy,...) – a to i napriek predchádzajúcim populisticky ladeným útokom proti spomínaným dvom inštitúciám. 26. februára vyhlásilo Ministerstvo pre energetiku a baníctvo zvýšenie cien pohonných hmôt o 100% a zvýšenie cien lístkov za dopravu o 30%.

Nasledujúce ráno – teda presne šesť rokov od „čierneho piatku“ začali zo svahov chudobných „barios“ schádzať obyvatelia. V televízii sa objavili prvé zábery rabovania, bez toho, že by narazili na väčší odpor policajtov. Občianske vzbury a plienenie („Caracazo“) nadobudli masové rozmery a rozšírili sa z hlavného mesta do viacerých iných miest.[16] Policajti nedokázali situáciu dostať pod kontrolu, najmä keď niektorí z davu začali do nich strieľať. Na pomoc im povolali armádu. Krvavé strety si podľa rôznych zdrojov vyžiadali od 300 do 3 500 obetí na životoch.

Ešte dlhé mesiace po potlačení nepokojov sa viedli diskusie o tom, ako bolo možné, že agresivita a miera spustošenia bola taká vysoká. Bol to tiež ďalší dôležitý zlom k zvýšeniu miery kriminality. Ukazovateľ počtov vrážd na 100 000 obyvateľov sa z pôvodnej dlhodobej hladiny 10 „ustálil“ na novej hladine 20 (Graf 1).

Zrod „Bolivarskej republiky“, nová eufória a „posledný klinec do rakvy“

Jeden z kritikov tvrdých zásahov bol Hugo Chávez, zakladateľ a vodca organizácií extrémnej ľavice „Oslobodzovacej armády venezuelského ľudu“ (1977) a tajnej bunky vo vnútri armády „Revolučného Bolivarského hnutia 200“ (1982). V roku 1992 zorganizoval puč proti Carlosovi Péresovi (1989-1993), s cieľom prevziať moc. Hoci nevyšiel, v očiach chudobných más si uväznený Cháves získal popularitu ako hrdina, „čo bojuje za naše práva“. Videli v ňom ďalšieho „záchrancu“. Preto v roku 1999, keď ho prepustili z väzenia, vyhral voľby väčšinou hlasov (56%, za 63,45% účasti) a stal sa prezidentom. Podľa analýz boli jeho voličmi predstavitelia chudobnej triedy a „rozčarovanej strednej“ triedy[17], zatiaľ čo väčšina strednej a vyššej triedy volila oponenta Römela[18]. Ihneď po nástupe využil vlnu podpory na zorganizovanie referend a ústavných zmien na upevnenie svojej moci (oklieštenie právomocí opozíciou ovládaného kongresu, ovládnutie Najvyššieho súdu), pričom do kľúčových pozícii začal obsadzovať svojich kolegov z armády[19]. Vládol počas štyroch volebných období, až do svojej smrti v roku 2013.

Pokiaľ ide o hospodársku politiku Cháveza, tá sa spočiatku výraznejšie neodchýlila od svojich predchodcov. Rešpektovala smernice Medzinárodného menového fondu a snažila sa o podporu zahraničných investícií[20]. Nebolo to ani inak možné, pretože príjmy z ropy boli v čase jeho nástupu na čelo vlády nízke (Graf 7) a hospodárstvo v recesii (Graf 5). To sa ale rýchlo zmenilo po vypuknutí ďalšej „ropnej krízy“. V roku 2000 vzrástli vládne príjmy z predaja ropy takmer dvojnásobne (Graf 7). To bolo niečo, čo krajina nepamätala počas takmer 20 rokov cenovej stagnácie. Cháves tak mohol začať realizovať svoj model „socializmu 21. storočia“, ktorý hlásal. Ani on sa nepoučil negatívnymi skúsenosťami z toho, že pri vysokých cenách ropy je potrebné správať sa obozretne.

Osobnosť Huga Cháveza býva vnímaná kontroverzne. Jedni označujú jeho politiku za silne „populistickú“, iní za „idealistickú“, podľa miery dôvery v jeho úmysly. Spočívala v masívnom rozdeľovaní rastúcich príjmov z ropy pre potreby najchudobnejších vrstiev obyvateľstva, ktoré ho za to výrazne podporovalo, prostredníctvom postupného zavádzania grandióznych (a v mnohých prípadoch aj originálnych) sociálnych balíčkov - tzv. „bolivarských misií“. Týkali sa viacerých oblastí, ako napríklad: výstavba tisícov nemocníc pre chudobných (v „barios“ mali bezplatnú zdravotnú starostlivosť dokonca aj psy); vzdelávacie programy vrátane programov na odstránenie negramotnosti; zvyšovanie práv domorodých obyvateľov; lepšia dostupnosť potravín a pokusy o potravinovú sebestačnosť; programy na úsporu energie; výstavba bytových jednotiek pre chudobných s komplexnou dostupnosťou služieb; programy reformy a redistribúcie pôdy pre chudobných; programy vysídľovania chudobných z miest na neobývaný vidiek; projekty sebestačnosti lokálnej populácie; projekty na obnovu zelene; projekty podpory vedy a výskumu vrátane udeľovania štipendií; programy na zvýšenie obrany (vrátane podpory dobrovoľných rezerv podľa vzoru z obdobia španielskej kolónie a boja za nezávislosť); programy rozvoja domácej kultúry.

Niektoré z balíčkov „bolivarských misií“ si na tomto mieste určite zaslúžia bližšiu pozornosť, čo však nie je účelom tohto článku. V každom prípade čas ukázal, že ako celok bola politika Cháveza krátkozraká a škodlivá, pretože sa v mnohom stavala proti pravidlám „neviditeľnej ruky“, ktorá prirodzeným spôsobom podporuje majetkový prospech u pracovitých a čestných osôb prinášajúcich celospoločenské hodnoty, zatiaľ čo chudobných, nečestných a lenivých prísne „vychováva“ - a nikdy ich nepodpláca. Bola tiež uskutočňovaná na úkor stredných a bohatších vrstiev - už len kvôli inflácii, ktorá ich sprevádzala. Neobišla sa bez znárodňovania podnikov vo viacerých sektoroch.

„Bolivarské misie“ pomohli načas znížiť mieru chudoby. Morálnu úroveň obyvateľstva však nepozdvihli, skôr naopak. Existuje veľký počet štúdií o extrémnom náraste už beztak vysokej miery korupcie, etatizmu, kriminality a brutality silových zložiek a organizovaného zločinu práve za čias Cháveza. Rast kriminality popísaný na začiatku príbehu poskytuje o tom dostatočný obraz. Alebo aj ten, že strediská a zázemie kriminálnych bánd vznikali práve medzi tými obyvateľmi chudobných „barios“, pre ktorých boli programy určené. Poctivejší ľudia a podnikatelia, ktorí by dokázali tvoriť hodnoty, z krajiny odchádzali, a krajina sa stávala stále závislejšou na príjmoch z ropy. Regulácia cien potravín spôsobila výpadky, ktoré neskôr nadobudli obrovské rozmery. Posledný (v poradí už tretí) prípad „holandskej choroby“ na sklonku života Cháveza, ktorý ju spôsobil, bol už pre Venezuelu doslova „posledným klincom do rakvy“. V roku 2006 zaznamenala 700 percentnú infláciu, najvyššiu na svete. Choroba sa tentokrát rozšírila na samotný ropný priemysel, ktorý už nedokázal zabezpečiť ani len ťažbu svojho „zlata“, takže aj štátny ropný gigant musel začať dovážať ropu z USA. Obraz o situácii na jednej z jej prevádzok na obrovských ropných poliach El Furrial je možné si utvoriť z časti reportáže zo septembra 2016:

„Jedno ropné zariadenie je už týždne nefunkčné kvôli chýbajúcej súčiastke. Druhé napadli ozbrojené gangy a zobrali si odtiaľ, čo mohli uniesť. (...) Nemáme dokonca ani dostatok vrtného bahna - základnú tekutinu potrebnú na ochladzovanie hrotov a čistenie studní – aby mohli fungovať všetky zariadenia. (...) Zamestnanci na jednom výrobnom mieste rozprávali o tom, ako málo jedla jedia, že musia na seba dávať pozor pre prípad, že by omdleli. (...) Začína šiesta hodina popoludní. Robotníci upozorňujú, že v tento čas sa sem začínajú zakrádať členovia gangov. Ulice El Furrial sú prázdne, ako keby tu platil zákaz vychádzania“[21]

Záver

Je skutočne bohatstvo prírodných zdrojov „prekliatím“? Nemuselo by priviesť krajinu k bankrotu, ak by bolo spravované múdrym a zodpovedným spôsobom. Ak by napríklad prostriedky z neho plynúce boli použité ako investície na rozvoj podnikov, ktoré pre spoločnosť tvoria hodnoty, mohla by sa tým zvýšiť konkurenčná výhoda hospodárstva ako celku. Inými slovami, mohli by sa tým zlepšiť podmienky v tradičných odvetviach hospodárstva, namiesto ich „vytláčania“, ktoré sa deje vtedy, ak sú prostriedky smerované do spotreby.

Prírodné zdroje sú prekliatím len tam, kde sa jednostranne a masívne vyčerpávajú a získané zdroje z nich sa používajú na spotrebu. Tradičné odvetvia zanikajú, pretože sa hospodárstvo zameriava na poskytovanie služieb pre tých, čo z čerpaných zdrojov profitujú (Graf 8). Keď sú potom príjmy zo zdrojov v útlme, postihuje to celé hospodárstvo.

To, že vo Venezuele a v iných krajinách sledujeme, ako sa bohatstvo zdrojov stáva „prekliatím“ miesto toho, aby prinášalo požehnanie, hovorí len o neschopnosti ich spravovania, resp. o ľudskej lenivosti a tiež aj „pažravosti“, čoho hlavnou príčinou je nízka miera morálnej vyspelossti veľkej väčšiny jednotlivcov v spoločnosti. Ide o niečo podobné, ako keby nezrelému dieťaťu bol umožnený prístup k väčším finančným zdrojom. Použilo by ich na svoju škodu, zatiaľ čo tie isté zdroje v rukách múdreho hospodára by mohli priniesť veľký prospech.

Z pohľadu liberálnych ekonómov bol hlavným vinníkom problémov vo Venezuele príliš silný hospodársky vplyv štátu. Ich „ideálnym riešením“ je preto zredukovať úlohu štátu na minimum, na úlohu „nočného strážnika dohodnutých pravidiel hry“. Získané poznatky nám však umožňujú namodelovať vývoj toho, čo by po takomto riešení nasledovalo. Ako prvé by sa ukázalo, že pri dnešnom stave „morálnej vyspelosti“ obyvateľstva by bol problém zabezpečiť, aby pravidlá hry boli rešpektované. Jednoducho by sme tu mali podvodníkov a zlodejov, ktorí by sa zlučovali do stále silnejších ozbrojených gangov a „mafií“. Zistili by sme, že do zabezpečenia základných ľudských práv a práv vlastníctva majetku by sme museli venovať čoraz viac úsilia. Nedá sa podnikať a zároveň brániť. Podnikatelia by preto využívali služieb „ochrany“ „silných“ ozbrojených skupín, pričom v prvom rade by sa rozhodovali podľa ich silových schopností (dnes často spojených s agresivitou) a nie morálnych kvalít. Je predpoklad, že aj „silné skupiny“ by bojovali navzájom, a boli by čoraz väčšie, pretože aj tu by platili rovnaké pravidlá, ako pri globalizácii. Vývoj by bol s najvyššou pravdepodobnosťou podobný ako vo vidieckej Venezuele na začiatku osídľovania, keď tam ešte v praxi platili liberálne pravidlá, a viedol by k občianskej vojne s výsledkom nastolenia „vojenskej diktatúry“, ktorá by sa pri určitých podmienkach časom mohla zmeniť zase len na demokraciu s populistami na čele. V konečnom dôsledku by sme sa vrátili presne tam, kde sme teraz.

Nelichotivý stav nás však čaká aj pri ponechaní súčasného stavu. Veľká moc zvádza k zneužitiu alebo k chybným rozhodnutiam, čo podporuje už tak veľkú nedôveru a následnú podporu populizmu, sprisahaneckých teórií a extrémizmu, čo môže zase len viesť k zrodu totalitného režimu a konfliktov.

Pochopiteľne, pri vyššej úrovni morálnej vyspelosti by aj vývoj boli iný, a to dokonca bez ohľadu na druh spoločenského zriadenia. V liberálnom štáte by väčšina bola ochotná rešpektovať dohodnuté pravidlá. Dokázala by tiež urobiť poriadok s neprispôsobivou menšinou. Morálne vyspelejším podnikateľom by sa darilo lepšie, a tiež by uprednostňovali spoluprácu so sebe podobnými, alebo ešte viac „morálne vyspelejšími“, ku ktorým by ich to priťahovalo. Nemuselo by dochádzať k násilnostiam, k občianskym vojnám, neboli by žiadni diktátori a aj podniky by fungovali efektívne, prinášajúc spoločnosti prospech. To však neznamená, že by tu nepôsobili aj silné ozbrojené skupiny, ktoré by chránili podnikateľov a iných občanov. Práve naopak. Museli by existovať, pretože vznikajúci blahobyt „lepšej spoločnosti“ by vyvolával závisť u „menej cnostných“ susedov. Zároveň by však u nich vyvolával rešpekt a snahu o napodobovanie, snáď i skrytú úctu.

U morálne vyspelejšej spoločnosti by však ani nebolo potrebné nastoľovať „ideálny stav“ z pohľadu liberálnych ekonómov. Podobne, ako je zreteľne viditeľná nečistota na žiarivo vypranej látke, s rastom „morálnej vyspelosti“ sa zostruje i vnímanie a miera tolerancie verejnosti na nečestné praktiky, ktoré by tým boli potláčané na všetkých úrovniach ľudskej činnosti. Pozitívny vplyv na kvalitu vlády by sa prejavil už po najbližších voľbách.

Zmene by sa neubránil ani silný vojenský diktátor. Ani on by si nedokázal dlhodobo udržať moc, ak by sa výrazne líšil od zbytku obyvateľstva. Zvrhli by ho vlastní „ochrancovia“ a nahradili „sebe podobným“, ako sa to stávalo vo Venezuele v časoch diktátorov, keď sme vraveli o prevratoch alebo „pučoch“.

Z toho všetkého je možné vyvodiť záver že ktokoľvek, teda aj vláda, ktorá chce spoločnosť viesť k blahobytu, musí kultivovať morálne vlastnosti obyvateľov: podporovať „cnosti“ a potláčať „necnosti“. Hoci podobný „efekt“ prináša aj „neviditeľná ruka“ (pretože aj ona z dlhodobého hľadiska čestné konanie „odmeňuje“ a nečestné „trestá“), predsa len je „neviditeľná“ a pre mnohých nezrozumiteľná. Pozemské zákony však už viditeľné a zrozumiteľné sú. Ak by sa tvorcovia verejných politík snažili reč „neviditeľnej ruky“ pochopiť a zladili by s ňou svoje zákony a politiky, docielili by tým to, že aj ľudia by boli lepšie vedení k pochopeniu a zladeniu svojich činností s jej mocnou silou. Tá by sa im potom prestala stavať na odpor a začala by ich, naopak, podporovať.